Október 1917: teória a život

Autor: Vasily Lipitskiy | 7.11.2017 o 8:26 | Karma článku: 3,39 | Prečítané:  651x

Ruska revolúcia 1917 musela uskutočniť Marxov program rekonštrukcii spoločnosti. Ale to sa nepodarilo...    

OKTÓBER 1917: TEÓRIA A ŽIVOT

              V roku 1977 sa Sovietsky zväz pripravoval na oslavu 60. výročia októbrovej revolúcie. Môj otec, dosť známy historik, vyučoval na vojenskej akadémii. Náčelník akadémie bol generál, slávny veliteľ doby druhej svetovej vojny,  držiteľ najvyšších ocenení ZSSR. Ale najvýznamnejší titul, ktorý bol vždy označený za jeho menom a prevažoval nad všetkými ostatnými, znel takto: účastník Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie.

       Krátko pred jubilejným dňom generál povolal môjho otca a požiadal ho o pomoc pri príprave spomienok, aby sa uverejnili v centrálnych novinách. Môj otec  ho poprosil, aby povedal niečo osobne, na čo si spomenul. Generál uvažoval, zaváhal a odpovedal: "Bol som malý chlapec. Počul som výstrely a chcel som zistiť, čo sa deje. Uvidel som ozbrojeného námorníka. Kopal mňa do zadku a zakričal: "Bež domov, kým ta nezabilo!" To je všetko, na čo si pamätám." Otec si povzdychol, vrátil sa do  kancelárii, vytiahol knihy a učebnice a začal písať spomienky očitého svedka. Nie o tom, čo v skutočnosti videl, ale o tom, čo mohol a mal vidieť ...

      Októbrová revolúcia bola rýchlo sakralizovaná. Čím viac rokov prešlo, tým viac sa to stalo zarasteným mýtom. Preto bolo ťažko pochopiteľne, čo a ako sa presne stalo. A tiež pochopiť rozdiel medzi tým, čo chceli víťazi dosiahnuť, a tým, čo dosiahli v praxi.

      Najprv V. Lenin a ďalší lídri boľševikov hodnotili svoj príchod na prevzatie moci ako prevrat. Ale v priebehu niekoľkých rokov sa takáto definícia stala  svätokrádežou – už bola to Veľká revolúcia, ktorej názov by sa mal vyslovovať s úctou.

      Dosť rýchlo vznikli  také klišé ako "streľba "Auróry" alebo "útok na Zimný palác", ktorý vytvorili obraz hrdinského boja. Iba o niekoľko desaťročí neskôr historici novej generácie s prekvapením zistili, že krížnik „Auróra“ vyprodukoval iba jediný prázdny signálny vystrel, a takmer nikto nebránil Zimný palác a nebolo potrebné na neho útočiť.

      V skutočnosti moc prešla do rúk boľševikov bez širokej účasti masy. Boľševická strana ešte vo februári 1917 bola stále relatívne malou skupinou profesionálnych revolucionárov (tak sa nazývali). Do októbra sa počet jej členov zvýšil viac ako 10 krát a stala sa jednou z početných. Ale jej vplyv bol menši ako u politických konkurentjv a nemohla očakávať, že bude schopná zvíťaziť demokratickým smerom.

     Vo februári 1917 stovky tisíc, ak nie milióny občanov prišli do ulíc Petrohradu a iných miest a doslova sa zničili monarchie. Bola to revolúcia v plnom zmysle slova. V októbri malé skupiny ozbrojených ľudí obsadili strategické body a rozišli tzv. dočasnú vládu s malým alebo žiadnym odporom a krviprelievaním. Približne to isté sa opakovalo v ruských oblastiach a nazývalo sa "mierovým sprievodom sovietskej moci".

      Ak posudzujeme októbrové udalosti z formálnych dôvodov, musíme pripustiť, že to bol štátny prevrat, organizovaný ako špeciálna operácia (jasný plán, utajenie, rýchlosť, obmedzené použitie sily). Ale ak hovoríme o dôsledkoch, ktoré úplne zmenili historickú cestu Ruska a skutočne celého sveta, pojem "revolúcia" sa nezdalo nadbytočným.

      Teraz mnohí veria, že boľševici potrebovali iba moc. Nie, boli vedení ideami a boli pevne presvedčení, že vlastnili program transformácií spoločnosti, stanovený v marxistickej teórii. Táto teória však vznikla na základe nemeckej klasickej filozofie, anglickej ekonomickej vedy a politickej skúsenosti Parížskej komúny, ako aj analýzy stavu nemeckej robotníckej triedy. K Rusku to ale všetko malo iba nepriamy vzťah.

      Marxa Rusko veľmi nezaujímalo, a ak ho dokonca spomenul, takmer výlučne v negatívnom kontexte. Je charakteristické, že v Sovietskom zväze, ktorý vyhlásil marxizmus za svoju oficiálnu ideológiu, sa niektoré diela Marxa, obsahujúce nepríjemné charakteristiky Ruska, držali pod zámkom a kľúčom a oboznámenie sa s nimi vyžadovalo osobitné povolenie.

      Nemožno povedať, že ruskí marxisti nevenovali pozornosť slabému spojeniu svojej teórie s domácimi podmienkami. Rozhodne sa im pokúsili prispôsobiť. Ale mnohí z nich, vrátane Lenina, žili dlhé roky v zahraničí, boli zaradení do európskeho intelektuálneho procesu a ďaleko od každodenných problémov otčiny. Medzi nimi takmer nikto nemal skúsenosti so štátnym alebo hospodárskym riadením. V modernom Rusku by určite boli nazývaní ako prozápadní politici, propagujúci cudzie nápady.

      Prvá kolízia teórie so životom vznikla hneď. Abeceda marxizmu určila nariadené pristúpiť k „vyvlastneniu tých kto vyvlastňoval“ - odniesť výrobné prostriedky z buržoázie a odovzdať ich robotníckej triede. Je možné, že v Nemecku alebo v Anglicku, s rozvinutým priemyselným proletariátom, by to bolo  možné. Ale v Rusku, by to určite viedlo k ekonomickej katastrofe. Z väčšej časti negramotní pracovníci, v skutočnosti – „včerajší roľníci“, nemohli riadiť priemysel. Preto podniky neboli okamžite vyvlastnené a zostali súkromným majetkom ich príslušných vlastníkov.

     Z pohľadu klasického marxizmu to bolo absurdné a to spochybňovalo proletársky charakter revolúcie. Preto bola paliatívom zavedená tzv. robotnícka kontrola: pracovníci monitorovali každý krok vlastníkov a manažérov, aby zabránili kontrarevolučným aktivitám a porušovaniu sociálnej spravodlivosti. Samozrejme, stále vznikali konflikty. Majitelia nechceli spolupracovať, mnohí z nich opustili krajinu alebo boli zatknutý. Potom vypukla občianska vojna, čo ďalej posilnilo triednu konfrontáciu. Postupne jeden po druhom sa podniky stali majetkom štátu.

      Krátka existencia robotníckej kontroly umožnila boľševikom vytvoriť si vlastnú vrstvu manažérov od pokročilých robotníkov a lojálnych odborníkov. Marxistické rozhodnutie sa však nepodarilo. Pracovníci sa nikdy nestali majiteľmi podnikov. V ich mene majetkom riadil stranícky a štátny aparát.

      Pôvodná teória v žiadnom prípade nepredpokladala totálnu štátnosť. Pre marxizmus je štát strojom pre útlak a vykorisťovanie. Určite ho bolo potrebné rozbiť a vyhodiť do odpadkového koša histórie.

      Nová vláda nadšene zapojila takéto vyradenie. Namiesto toho mala vytvoriť nie silný centralizovaný štát, ale niečo ako Švajčiarsko, a ešte menej holistické. Podľa známej tézy o práve národov na sebaurčenie, Poľsko, Fínsko a Lotyšsko (neskoro aj Estónsko a Litva), ktoré predtým patrili ruskej ríši, získali nezávislosť. Je charakteristické, že sa to nestalo v dôsledku oslobodzovacieho boja ľudí, ale bolo to vykonané "zhora" z ideologických a politických dôvodov. Národy Ukrajiny, Kaukazu a Strednej Ázie fakticky sa zotavili úplne samostatne. Takisto sa tvárili aj niektoré čisto ruské regióny.

     Spočiatku to sovietskych lídrov netrápilo. Po prvé, to zapadalo do marxistického pohľadu na štruktúru spoločnosti ako sieť samosprávnych obcí. Po druhé, s nedostatkom zdrojov a bez spoľahlivej komunikácie bolo veľmi komplikovane ovplyvniť to, čo sa deje ďaleko od Petrohradu a Moskvy.

      Je ťažké povedať, ako by sa udalosti vyvíjali, ak nebyť občianskej vojny a zahraničnej intervencií. Vojenské podmienky vyžadovali centralizáciu a disciplínu. Vlasť v regiónoch bola určená rovnováhou moci medzi červenými a bielymi armádami. Keď však odporcovia boľševikov boli konečne porazene a ich zahraniční spojenci odišli z Ruska, víťazi už nevideli zmysel pre samostatnosť regiónov. Štát sa stal silnejším a rýchlo sa opäť premenil na ten istý represívny aparát, proti ktorému marxizmus varoval.

      Boľševici ospravedlňovali posilnenie štátu opierajúc sa o marxistickú teóriu diktatúry proletariátu. Spočiatku sa pokúšali dôsledne ju vykonávať cez rady zástupcov pracujúcich a roľníkov aj už spomenutú kontrolu pracovníkov.

      Pre Marxa, diktatúra proletariátu bola najvyššou formou demokracie, skutočná ľudová moc. Ale kvôli zaostalosti ruskej robotníckej triedy, stále viazanej späť do dediny, výkon skutočnej vlasti bol pre ňu ťažkým. Veľmi rýchlo sa diktatúra proletariátu sa stala len slogan, maskujúci silu stranícko-štátneho aparátu a použitý na potlačenie demokracie. Až do 60-tych rokov XX storočia, sa komunisti neodvážili vzdať rituálneho odvolania na hegemóniu robotníckej triedy, ktorá v skutočnosti nikdy neexistovala v podobe, v akej ju Marx chapal.

      Teoretický program boľševikov požadoval ukončenie nielen súkromného vlastníctva a štátu, ale aj náboženstva, ktoré marxizmus nazval „ópium ľudu“. Tu sa ideologické a praktické záujmy zhodovali, pretože ruské duchovenstvo nepodporovalo novú vládu. Zahájilo sa masové zatvorenie a dokonca aj zničenie chrámov a represie voči kňazom. Tento trend sa ukázal byť dlhý a podarilo sa mu viesť k takmer úplnej sekularizácii spoločnosti.

      Ale po vstupe Sovietskeho zväzu do druhej svetovej vojny, keď situácia na frontoch nebola dobrá, všetky nástroje na patriotickú mobilizáciu občanov boli naliehavo potrebné. Sovietske vedenie vrátilo cirkvi časť jej pôvodných schopností, a stala sa jednou z povolených ideologických inštitúcií, ale však pod prísnou kontrolou komunistov. Zároveň bola viera v Boha považovaná za pozostatok minulosti, ktorý by sa mal prekonať (už nie násilnými metódami). V skutočnosti sa však stalo, to že keď komunistická strana stratila moc, ortodoxná cirkev dokázala rýchlo naplniť ideologické vákuum. Aj v tomto prípade sa marxistický program ukázal ako nenaplnený.

      Zo všetkých postulátov marxizmu, na základe ktorých boľševici začali konať, mala pre nich najväčší význam idea svetovej revolúcie. Marx si nemyslel, že je  možné vytvoriť komunistickú spoločnosť iba v jednej krajine, bolo mu jasné, že po tom, ako sa revolúcia začala na jednom mieste, sa rýchlo rozšíri na všetky kontinenty. Základom toho bol tzv. proletársky internacionalizmus - spoločenstvo záujmov a solidarita všetkých pracujúcich ľudí na Zemi.

      Spočiatku to vyzeralo, že priebeh udalostí potvrdí túto teóriu. Revolúcie v Nemecku, Rakúsku, Maďarsku, bezprecedentná miera protestnej činnosti pracovníkov v starom a novom svete predpovedali bezprostredný a nevyhnutný kolaps buržoáznej spoločnosti. A ruskí boľševici považovali za svoju povinnosť pomôcť urýchliť to, niekedy v dosť bizarnej forme.

      V novembri 1917 boľševici obsadili moc vo Vladivostoku (jedno z najvýchodnejších miest Ruska na pobreží Tichého oceánu). Čo urobili ako prvé? Je ťažké uveriť, ale zozbierali skupinu agitátorov, nastúpili na parník a plavili sa ... do USA, do Seattlu, aby zavolali amerických robotníkov na proletársku revolúciu! Tam urobili veľkú paniku a silne vystrašili miestnych úradníkov (Richard B. Spence. The Voyage of the Shilka: The Bolshevik Revolution Comes To Seattle, 1917. http://tandfonline.com/doi/full/10.1080/14743892.2017.1330106).

      Táto epizóda z súčasného pohľadu vyzerá podivne, ale za ňou boli nielen ideologické, ale aj praktické úvahy. Boľševici potrebovali podporu, Seattle  bližšie k Vladivostoku ako Petrohrad, a bolo jednoduchšie plávať tam, ako cestovať vo vlakoch takmer 10 000 kilometrov po celej krajine, v ktorej vládne chaos. A v možnosti a blízkosti svetovej revolúcie nikto z nich nepochyboval.

     Ešte exotickejšie vyzerá projekt exportu revolúcie v Tibete a Himalájach. Predpokladal tak uvoľniť vládnuceho Dalajlámu, a dať na jeho miesto vynikajúceho ruského umelca, filozofa a mystika N. Rericha. Podľa niektorých správ, bolo naplánované použiť tajné vedomosti, získané v Tibete, aby sa telepaticky z himalájskeho vrchu propagovať marxizmus-leninizmus do sveta. V rámci tohto projektu, v ktorom sa zúčastnili niektorí z vodcov OGPU (odvtedy názov budúceho NKVD-KGB) a boli na to pridelené významné finančné prostriedky.

     Tento plán zlyhal, ale spôsobil vážne znepokojenie a nesúhlas v Anglicku, ktoré vtedy dominovalo v tejto časti Ázie (https://www.pravda.ru/world/nationals/nasledie/25-04-2003/32238-shambala-0/). Ale  súčasní nasledovníci a sympatizanti N. Rericha vehementne popierajú jeho spoluprácu s OGPU.

      Dodržiavanie idei svetovej revolúcie a dôvera v medzinárodnú solidaritu proletárov dlho určovali politiku sovietskej moci. Jedným z príkladov je podpora, ktorú poskytla na jar 1918  Československej légii a súhlasila s jej prechodom po celej krajine, do Vladivostoku a na ďalšiu evakuáciu po mori. Pre boľševikov to boli bratia v triede, robotníci a roľníci vo vojenských kabátoch, ktorým museli pomôcť pri návrate domov, aby tam prinášali revolučné myšlienky.

      Rozhodnutie sa takmer stalo smrteľným. V tej dobe už bola stará ruská armáda rozpustená, červené a biele armády sa len formovali a Československá légia bola dočasne najsilnejšou ozbrojenou silou v celom Rusku. Disciplína a vernosť českých a slovenských vojakov spojeneckej povinnosti (légia bola súčasťou proti-germánskej koalície a podradená francúzskemu generálnemu štábu) prevážili  proletársku solidaritu. Túto skutočnosť využili oponenti boľševikov po celej ceste légii. Sovietska moc v Urale a Sibíri sa takmer okamžite zrútila. Veľké úsilie a obete boli potrebné na jej obnovenie.

      Istota v blízkosti svetovej revolúcie sa však na mnoho ďalších rokov neoslabovala. Nástroj zrýchlenia bola Komunistická internacionála (Komintern), aliancia marxistických strán desiatok krajín. Koordinácia ich činností, ako sa očakávalo, musela nacieliť spoločné sily na slabé sektory svetového kapitalizmu.

      Nádeje boľševikov boli veľmi oživené obrovskou hospodárskou krízou (tzv. „Veľká depresia“) koncom dvadsiatych rokov minulého storočia, ktorá zasiahla popredné priemyselné krajiny. Všetko išlo presne podľa Marxa: kríza nadprodukcie, pokles životnej úrovne, nespokojnosť más... Kolaps buržoázneho systému vyzeral nevyhnutným.

      Ale kapitalizmus našiel vnútorné rezervy a prekonal krízu. Boľševici museli situáciu vysvetliť sebe a svetu. Preto v roku 1938 I. Stalin uznal ako možnú čiastočnú výstavbu socializmu v jednej krajine. Avšak pod vplyvom vlastnej propagandy ruskí komunisti naďalej verili v príchod svetovej revolúcie. Jedným z dôvodov nedostatočnej prípravy Sovietskeho zväzu na druhu svetovú vojnu bolo všeobecné presvedčenie, že keby Hitler zaútočil na štát pracovníkov a roľníkov, nemecký proletariát ho hneď zničí.

      Druhá svetová vojna urobila vážne úpravy tejto ideológie. Vedúce kapitalistické krajiny sa stali spojencami ZSSR. V roku 1943 sa Komintern rozpustil, aby demonštrovať spojencom vzdanie sa nárokov na svetovú revolúciu. Neskôr, keď sa vzťahy so Západom znova zhoršili, komunisti sa vrátili k pokusom o medzinárodnú koordináciu, ale cieľom už nebola revolúcia ako taká, ale iba vplyv v strategicky dôležitých regiónoch.

      Postupne sa v kapitalistických krajinách oslaboval vplyv marxistických strán, ktoré sa obrátili sa na loutky ZSSR a na nástroje špeciálnych služieb. A. Jakovlev, bývalý sovietsky veľvyslanec v Kanade, povedal, že na jednej recepcie po pití alkoholu mu minister vnútra tejto krajiny povedal: "Tu v vašej komunistickej strane je polovica mojich ľudí." A po pauze dodal: "A to je jej najlepšia časť".

      Nakoniec boli sovietsky komunisti nútení napriek Marxovi vyhlásiť možnosť budovania a rozvoja socializmu aj komunizmu v jednej krajine. Svetová proletárska revolúcia obsadila miesto na cintoríne nerealizovaných návrhov.

      Konečný produkt z októbra 1917 nebol podobný pôvodnému plánu. Znamená to, že marxistický program bol nefunkčný a že ruskí revolucionári márne išli za duchom komunizmu, ktorý podľa Marxa putoval po celej Európe? Paradoxne, ako sa môže zdať, nie! Duch sa napriek tomu zhmotnil, ale nie tam a nie ako prvá generácia marxistov predpokladala.

      Už v roku 1944 P. Sorokin navrhol, že kapitalistická a socialistická systémy postupne konvergujú a v dôsledku toho sa môže objaviť spoločnosť, ktorá spája ich najlepšie črty. Neskôr sa k rovnakému záveru dostal aj J. Galbraith atď. Samozrejme, sovietsky vedci kategoricky odmietli túto myšlienku.

      V 80-tych rokoch XX storočia, niektorí výskumníci poukázali na to, že vo Švédsku a ďalších škandinávskych krajinách existuje spoločnosť, prekvapivo pripomínajúca socializmus. Právny a sociálny štát, dlhodobá politická moc sociálnodemokratických strán, získaná v demokratických voľbách, vývoj miestnej samosprávy, účasť pracovníkov na riadení podujatí, vysoká životná úroveň - tieto a mnohé ďalšie vlastnosti sú veľmi podobné cieľom, ktoré ruskí marxisti mnoho rokov deklarovali, ale nemohli dosiahnuť. Konečna identifikácia "severného modelu" (tzv. tento jav) bola brzdená tým, že názov "socializmus"  sa pevne spojil s jeho sovietskym variantom, ale s ním nikto na Západe nechcel mať nič spoločné.

     Avšak, v priebehu rokov je viac zrejmé, že obrovský stres, prežitý  globálnym kapitalistickým systémom v októbri 1917 a v priebehu následných udalostí,  spôsobili jeho hlbokú zmenu, dalo by sa povedať - reinkarnáciu. Teraz má málo spoločného s dravým kapitalizmom začiatku XX storočia: má spravodlivejšie rozdelenie, rešpektovanie ľudských práv, občianskych slobôd a humanizmu. A to sa stalo možným iba pod neustálou hrozbou boľševizmu, pod strachom revolúcie, pod tlakom ľudu, ktorý pochopili, že je možné ovplyvniť svoj vlastný osud.

     Preto možno tvrdiť, že októbrová revolúcia dosiahla mnohé z jej cieľov a zmenila život ľudstva na lepší.

     

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

Nevďačný národ

Včera sme si štátnym sviatkom pripomenuli osobu, ktorá nad nami už roky starostlivo bdie.


Už ste čítali?