Kto komu slúži?

Autor: Vasily Lipitskiy | 26.3.2018 o 0:10 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  107x

       V spoločnosti každý človek, vykonávajúci svoju prácu, slúži druhým, vo väčšine prípadov neznámym ľuďom. Všetko čo robíme keď pestujeme zeleninu na predaj, vyrábame autá alebo učíme deti v škole – to sú služby pre iných.

       Pre niektoré činnosti (napr. reštaurátor, hotelier, šofér, obchodník atď.) to je samozrejmé, produkujú sa rovno služby. Ale aj keď napríklad vyrábate diely pre stavebné stroje alebo ešte niečo podobné, vždy niekde existuje koncový používateľ, pre koho je tá služba určená.       

     Keď skončime prácu a ideme nakupovať potraviny, alebo na úrad si vybaviť nejaké osvedčenie, alebo sa učiť na vodičskú školu, už dostávame služby od iných, pre ktorých to sú ich odbornosti a pracovné činnosti.

      Celý sociálno-ekonomicky život môže byť predstavený ako kolobeh vzájomných služieb. V teórii to vyzerá pekne a harmonicky. Ale prax je vždy komplikovanejšia.

     Je dosť ľudí, ktorí nechcú nikomu slúžiť, úplne inak chápu svoju činnosť a majú veľké ambície. Raz som povedal kolegom na univerzite, že vlastne iba ponúkame vzdelávacie služby. Boli pobúrení: nerobíme žiadne služby, vykonávame vysokú misiu!

      Nebola to vedecká diskusia, išlo o harmonogram prednášok, seminárov a skúšok. Pedagógovia ho stále chceli mať najkomfortnejším pre seba, nie pre študentov. Ale škola existuje pre žiakov, učitelia pracujú pre nich a živia sa na ich náklady (aj štátna škola dostáva peniaze v závislosti od počtu študentov). Keď sa vidíš misionárom, cítiš sa hore nad ostatnými a preto môžeš ignorovať ich záujmy. Keď chápeš že robíš službu, záujmy klientov sú na čele. 

     Sú doktori, ktorí dávali Hippokratovu prísahu, ale sa nedostatočné starajú o pacientov, majú rozvrhy, nekomfortné pre návštevníkov, snažia sa skrátiť ordinačne hodiny a  vyhýbajú sa pracovať mimo nich. Ale keď prídu na úrad, alebo do obchodu a zistia že tam už je zatvorené, alebo dostanú hrubú odpoveď na obyčajnú otázku,  budú nespokojný. Málo na koho napadne, že to sú spojenia toho istého reťazca, v ktorom každý ma svoje miesto, a keď nechce poriadne slúžiť ľudom tak nedostane od nich kvalitné služby.

     Teraz vláda zabránila prácu obchodov cez štátne sviatky. Jeden z argumentov – aby obchodníci tiež mali voľno spolu s rodinami. To nechápem. Keď si vyberáme zamestnanie, dopredu vieme všetky podmienky. Keď niekto potrebuje tráviť víkendy a sviatky s rodinou, nech nejde pôsobiť na obchod. Služby, zabezpečujúce život (min. medicína a potraviny), musia byť prístupné 24 h. denne. Je reálne zamestnať pre to ľudí, ktorí sa nebudú cítiť urazenými.

      Ale najviac divne vyzerajú služby, ktoré majú robiť pre nás úrady. Štát je vo svojej čistej forme sektor služieb. Ľudia jeho primysleli a trpia aby zabezpečoval ich potreby. Štátny služby sú predplácané našimi daniami. Úrady zo svojej podstaty nemôžu mať iné starosti okrem služieb občanom.

      Prečo vláda a úrady sa často tvária tak, ako keby sme všetci ich podriadení? Prečo pozeráme na úradníkov, na našich služobníkov, ako na náčelníkov, od ktorých sme závislý?                    

      To je odchýlka, aberácia vedomia, vzniknutá pod vplyvom historickej skúsenosti. Veľa storočí ľudia neboli prameňom moci – monarchovia aj cirkev učili, že moc ide od Boha. Republikánska tradícia existuje relatívne nedávno, a ešte nestihla úplne vymeniť stereotypy postoja občanov k štátu a k jeho reprezentantom.

      Teraz občania protestujú proti vláde, chcú predčasné voľby, myslia že keď vymenia úradníkov alebo ich nominujúce strany, dosiahnu zlepšenie života. To je iba ilúzia. Vláda môže byť akákoľvek, ako aj jej tvoriaci strany. Nič sa nezmení kým nevymeníme náš pohľad na štát, kým jeho neurobíme služobníkom pre všetkých ľudí spolu aj pre každého jednotlivca.                                                   

      Myslím že za súčasným protestom je vnútorná nespokojnosť občanov štátom ako inštitútom. Cítime že nesprávne vykonáva svoju funkčnosť. Aby sa dosiahlo zlepšenie nestačia pochody a mítingy, potrebuje sa dlhá a odolná práca, nacielená na obnovenie sociálneho a individuálneho vedomia, psychológie a kultúry riadenia.

     V jednom malom nemeckom meste spýtal som sa miestneho obyvateľa kde môžem nájsť toaletu. On mi hneď ukázal na radnicu. Bol som prekvapený – veď to je oficiálne založenie!? Aj môj informátor vyzeral byť prekvapený otázkou: to je verejná inštitúcia a slúži všetkým občanom a hosťom mesta!

    Asi nepotrebujeme stále chodiť k primátorovi s nechutnými cieľmi, ale určite  sa musíme naučiť komunikovať s úradmi ako plnomocní panovníci, nie ako skromný žiadatelia. Musíme zabezpečiť občianske hodnotenie schopnosti úradníkov poskytovať nám služby. Je potrebné dosiahnuť aby výsledky takého hodnotenia boli rozhodujúce, keď ide o kariéru úradníkov. Je nevyhnutné sa častejšie uchýliť k priamej demokracii pri riešení dôležitých vnútroštátnych a miestnych problémov.

      Nebude to krátka cesta, ale môžeme dúfať že na jej konci uvidíme štát, prijemný pre život. A pôsobiť na úradoch budú iba taký občania, ktorí sa chcú venovať slúženiu nie svojim vlastným záujmom, ale ostatným ľuďom.

     Chápem, že to je utópia. Ale niekedy sa mi chce trošku snívať.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Mistrík odstúpil z prezidentského súboja, podporil Čaputovú

Mistríkovo rozhodnutie ocenil aj prezident Kiska a tiež podporil Čaputovú.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Toto by Čaputová nemala zahodiť

Po dvadsiatich rokoch môže prvé kolo vyhrať blok mimo Smeru a HZDS.

AUTO

Prichádza malé SUV Škoda Kamiq. Aké sú naše prvé dojmy?

Zaboduje priestorom aj bohatou výbavou.


Už ste čítali?