Eurázia

Autor: Vasily Lipitskiy | 17.5.2018 o 0:44 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  318x

Európa a Ázia nie sú rozdelené oceánom. Ale v niektorom zmysle sú ďalej od seba ako Amerika. Veľa storočí bola Ázia pre Európu najprv - zdrojom hrozieb, potom - sústredením chudoby a divokosti.

Myslím že hlavnou prekážkou je eurocentrismus, podľa ktorého je tu civilizačný mainstream, a všetko čo sa deje inde sú iba odchýlky. Kedysi, pri analýze historického smeru ľudstva, sa K. Marxovi nepodarilo umiestniť ázijské skúsenosti do štandardného modelu. Preto premyslel špecifický „Ázijský spôsob výroby“ (Asiatische Produktionsweise) a tým sa súhlasil že v Ázii nie je všetko správne.

Ale aj tam existuje vlastný ázicentrizmus, ktorého prívrženci preferujú svoju tradičnú civilizáciu a odmietajú ísť po stopách Západu.

Dichotómia „Západ – Východ“ je dosť typická aj pre spoločenské vedy, aj pre každodenné vedomie väčšiny obyvateľstva. Etnické a kultúrne odlíšenia sú také veľké, že komplikujú aj ľudské vzťahy medzi obyvateľmi jediného kontinentu. Pritom skoro všetky jazyky, používané národmi Eurázie, majú spoločne korene, ktoré vznikli ešte v 4. tisícročí BC mimo Európy. Čo sa týka jazyka, všetci sme  Indoeurópania. Pozor: v genetickom zmysle to neplatí, nie sme jedného pôvodu, hoci naše jazyky – áno. 

„Západ je západ a východ je východ, a sa nestretnú nikdy“ (Oh, East is East, and West is West, and never the twain shall meet...), napísal R. Kipling, ktorý, určite, nebol marxista. Skoro každý pozná ten citát, ale ďaleko nie všetci vedia, že je zobratá z balady, ktorá má opačný zmysel a je venovaná spoločným hodnotám, spájajúcim ľudí bez ohľadu na ich pôvod...       

1. Protiklad medzi Áziou a Európou má dlhú históriu. Asi najznámejší z jej starovekých epizód - Grécko-perzské vojny (5. st. BC) - 300 Sparťanov atď. Vieme o nich iba podľa gréckych zdrojov. Preto máme jednostrannú predstavu ako heroickí Gréci zvíťazili nad zákernými a oveľa početnými Peržanmi. Potom historici dali ich víťazstvám zvláštny význam: že zachránili európsku civilizáciu od ázijského ohrozenia. Ale je veľká otázka: takáto civilizácia vtedy už naozaj existovala? 

Keby porovnáme stav Grécka a Perzie v tej dobe, prídeme na paradoxný záver: ázijská krajina vtedy bola oveľa rozvinutejšia ako európska. Perzská spoločnosť sa opierala o dedičstvo najdávnejších krajín Mezopotámie a adaptovala kultúrne výsledky všetkých utvárajúcich jej národov, sa odlišovala v náboženskej tolerancii a dosiahla vysokú úroveň v remeslách a umeniach. Víťazstvo Grékov iba spomalilo stavbu civilizačných základov a zostavilo možnú integráciu Európy a Ázie.              

Takmer o sto rokov neskôr Alexander Macedónsky vôbec zničil Perziu, pre ktorej jeho útok bol inváziou barbarov, ako Atila a Huni pre staroveký Rím. Ale aspoň sa pokúsil implantovať do gréckej pôdy niektoré elementy východnej kultúry. To sa mu nepodarilo, nepodporili  ho ani najbližší priatelia (niektorí autori myslia že s tým súvisí jeho predčasná smrť). Dodnes interakcie európanov s aziatmi pripomínajú jednosmernú ulicu: snažíme sa tam šíriť naše stereotypy a nič odtiaľ nepreberáme.  

2. Vznik kresťanstva mal spočiatku integrujúci účinok. Nové náboženstvo sa narodilo na Východe a zahŕňalo tradície a elementy starovekých vier Malej Ázie a Mezopotámie. Jeho prvými nasledovníkmi sa stali aj galilejskí rybári, aj rímsky vojaci, aj judskí poľnohospodári. Spojovalo ľudí nezávisle od ich sociálneho a národného pôvodu.

Dosť dlho, kým sa kresťanstvo sa stávalo ako svetové náboženstvo, nemalo v tom serióznu konkurenciu. Na svete samozrejme existovalo veľa presvedčení, ale boli lokálne a takmer nikto nestanovoval cieľ ich šírenia. Zvyčajne Rimania, porazivší niekoho suseda, nesnažievali nahradiť miestnych bohov vlastnými a ich zahrnovali do svojho panteónu. Vojny pre rozširovanie vlastnej viery sa začali oveľa neskoršie.

Vynikajúcu historickú misiu vykonávala Východorímska ríša (Byzancia), v ktorej sa spojili antické tradície, kresťanské náboženstvo a ázijská kultúra. Tisíc rokov bola na hranici dvoch kontinentov nielen ochranným štítom voči agresii z východu, ale aj miestom hospodárskej a kultúrnej výmeny medzi Európou a Áziou. Ukázala že Západ a Východ môžu mať spoločné záujmy a spolupracovať.        

Narodenie islamu začiatkom 7. st. kardinálne zmenilo situáciu. Jeho stúpenci tiež videli svoje náboženstvo ako celosvetové. Konflikt záujmov medzi kresťanmi a moslimami bol neodvratným.

Problémy pre Byzanciu vznikali nielen na Východe. V 13. st. ríšu zachytili a olúpili... európsky križiaci. Asi pre nich nevyzerala dosť kresťanskou a autentické európskou. Križiaci boli nahnevaní aj tým že ríša použila proti nim armádu, v ktorej sa zúčastnili Polovci a Pečenehovia – už neexistujúce turkické národy (časť Pečenehov sa neskoršie usídlila v územiach, patriacich dnes Maďarsku a Slovensku, a splynuli s okolitým obyvateľstvom).

V 15. st. Byzancia bola definitívne dobitá osmanskými Turkami. Zaujímavé že unikátny eurázijskí projekt nezmizol hneď spolu s ňou. Turecký sultán Mehmed II. „Dobyvateľ“ po víťazstve nad Byzanciou neporušil kontinuitu, ale zdedil titul rímskeho cisára, podporil kresťansky kostol, podnietil rozvoj gréckej kultúry. Čas jeho vlády je poznačený projektmi, ktoré sa teraz zdajú ako bláznivé: vytvorené vedeného Mehmedom svetového impéria, v ktorom sa islam a kresťanstvo zjednotia v jednom náboženstve. To znamená že idea spojenia Západu a Výhodu vtedy bola atraktívna aj pre moslimsky svet.

Nie je prekvapujúce, že tieto plány neboli úspešné. Konfrontácia medzi Európou a Áziou sa stala  permanentnou a myšlienka ich jednoty zostala len v istých teóriách.

3. Dokonca aj tam kde vzájomné prenikanie kultúr bolo významné, sa jeho pokúšajú popierať alebo mlčať. Napríklad, v ruských učebniciach histórie jednoducho nájdeme informáciu že dcéry kniežaťa Jaroslava „Múdreho“(11. st.) boli vydaté za kráľov Francúzska, Maďarska a Nórska. Ale neuvidíme nič o početných dynastických manželstvách medzi ruskými a turkickými kniežacími rodinami. Ako aj fakt že Kyjev, ktorý sa stal hlavným mestom prvého štátu predkov Rusov a Ukrajincov, bol založený Chazarmi.

Najbližší východní susedia stredovekého Ruska (turkické národy: Chazari, Kypčakovia, Polovci (Kumáni), Pečenehovia atď.) boli s ním tesne spojené aj kultúrne, aj geneticky. Vzťahy sedavých Slovanov a kočovných obyvateľov „Divokého poľa“ boli podobné symbióze - navzájom sa používali vo svojich vlastných záujmoch aj asimilovali.

Ale potom sa stalo neslušné hovoriť o tom. Už som písal že Rusi veľmi chcú byť uznávaní ako Európania (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/473355/europa-a-rusko.html). Na to ázijskí korene nepotrebujú. To platilo aj cez komunistickú dobu. Keď v 1975 r. slávny básnik a vysokopostavený sovietsky funkcionár O. Sulejmenov napísal knihu „Аз и Я“ (nazvi prvého a posledného písmena starej ruskej abecedy, sa čítajúci spolu ako slovo „Ázia“), venovanú vplyvu turkickich jazykov na ruštinu, vyvolal si veľké problémy. Kniha bola zakázaná a autor nadlho stratil možnosť vydávať svoje prace.

Historickú pravdy nahradila verzia, podľa ktorej Rusi zachraňovali Európu od ázijských barbarov. To je iba mýtus. „Barbary“ stále boli spojencami Rusov a bojovali na ich území najčastejšie na strane jedného z kniežat (obyčajne príbuzného, patriaceho k ich rodine) proti iným Rusom. Neboli to civilizačné konflikty, len feudálne. Napríklad, známy knieža Vladimír Monomach (11.- 12. st.) za svoj život 19 krát priťahoval turkickich spojencov na vojny zo svojimi nepriateľmi – tiež Rusmi, a celkom vtedy kronikári označili 151 takých prípadov.

Chazari a Polovci ako prvý vzali na sebe nápor tatársko-mongolskej invázie (13. st.), ktorá ich vymietla z východných stepí. Zastavili sa iba v Uhorsku, kde boli konečne asimilovaný. Rusi utrpeli ťažké straty, ale postupne si zvykli na nových susedov. Dosť rýchlo všetko bolo späť: kniežatá dostávali od Mongolov moc a ich používali proti vlastným nepriateľom. V politickom zmysle ruské kniežatstvá sa stali súčasťou Zlatej Hordy – ríše potomkov Džingischána, úplne ázijského štátu. Symbióza s aziatmi sa predlžila ešte skoro na 300 rokov.

Po konečnom uvoľnení od závislosti na konci 15. st. ruské sebavedomie sa snažilo čo najskôr zabudnúť to ponižujúce bývalé. Moskva sa vyhlásila ako „Tretí Rím – a štvrtý už nebude“ (napokon v 14. st. to už povedali srbský cár Štefan Dušan a bulharský cár Ivan-Alexander, ktorí mali rodinné pomery s byzantskou dynastiou. V bulharskom písme ide o to, že nový Konštantínopol je Tarnovo, hlavné mesto tohtodobého bulharského štátu). Preto ázijská minulosť bola popieraná a dôležité skúsenosti s interakciou – stratené.

4. Už v 20. st. vzniklo ruské eurázijské hnutie. Najaktívnejšie bolo medzi emigrantmi. Tí z nich, kto sa umiestnili na Západe, dosť rýchlo pocítili sa sklamaní podmienkami života a duchovnou atmosférou v európskej spoločnosti. Pri hľadaní príčin prišli na to že sa cítia viac Ázijcami ako Európanmi. Jeden zo zakladateľov hnutia N. Trubeckoj uviedol v 1925 r., že Rusko je dedičom nie slovanskej Kievanskej Rusi, ale mongolskej ríše.

Eurazijstvo malo prevládanie v ruských emigračných kruhoch aj v Centrálnej Európe. Súčasník písal: „V Československu a na Balkáne má eurázijstvo najrozsiahlejšiu distribúciu... V samotnej Prahe majú Eurázijci desiatky agitátorov - propagandistov, niekoľko sto podporovateľov a až 1000 (z 3000 emigrantov zaoberajúcich sa politikou) sympatizantov“ (Политическая история русской эмиграции. 1920-1940 г.г. Документы и материалы. Москва, 1999).

Bohužiaľ eurázijské hnutie bolo skompromitované kvôli prenikaniu do neho sovietskych činiteľov a postupne vybledlo. Zase sa vrátilo už v našich časoch ale nemá veľa podporovateľov. Používajú staré názvy, ale obsah už je iný: sústredili sa na dôkazoch výnimočnosti a špeciálnej historickej misii Rusov, inak povedané nechcú uznať ani európske, ani ázijské korene.    

Rusku sa nepodarilo stať mostom medzi Západom a Východom, na čo malo dobré šance. Stalo sa skoro opačne. Nedávno dosť známy v Rusku ako úradník a spisovateľ V. Surkov vydal článok, v ktorom hodnotí Rusko ako európske – ázijský hybrid, rovnako cudzí pre obe dve súčasti sveta.

5. Od 15. až do 20. st. hlavnou vonkajšou hrozbou pre mnohé európske národy bolo Turecko. Početné vojny nezlepšili postoj Európanov k Ázii. Nebolo to tak dávno, ako si môžu predstaviť súčasní mladí ľudia. Tento rok Bulharsko oslávilo 140. výročie oslobodenia krajiny z osmanského jarmu v rusko-tureckej vojne r. r. 1877-1878. (spolu s Rusmi tam bojovala aj rumunská armáda). Vyzerá to teraz ako úplne iná doba. Ale mám som osobnú spomienku, spojenú s touto vojnou.

V 50. rokoch, keď som bol malý chlapček, stretli sme s otcom veľmi starého pána v námornej uniforme. Na  hrudi mal niekoľko krížov, ktoré boli symbolom, neprijatým v ZSSR. Otec mi vysvetlil že to sú rády sv. Juraja (jediný cársky rad, uznaný v ZSSR), a sa podarilo nám uvidieť posledného živého účastníka slávnych bojov na Šípke v rusko-tureckej vojne.

V južnej Európe, kde dominancia Turkov bola dlhodobá, vznikli aj zjavné etnické a genetické dôsledky, ktoré potom nie všetci chceli uznať. Pamätáme, ako už v druhej polovici 20. st. v Bulharsku občanov tureckého pôvodu nútili meniť mená na slovanské. Ale islam po Turkoch pustil korene na Balkáne, dodnes zachránil tam hodnotu a sa rozširuje. To je skoro jediný príklad prenosu ázijských tradícii do Európy.

 6. Od 15. st. Rusko postupne rozširovalo svoje územie smerom na Východ: Sibír, Ďaleký Východ, Stredná Ázia. Obrovské ázijské teritória s použitím sily boli pripojené k Moskovskému kniežatstvu, neskoršie Ruskej ríši. Národy, ktoré tam bývali, čiastočne zmizli, čiastočne boli politicky integrované. Dostali základy ruskej a európskej kultúry, ale opačný vplyv je ťažko rozoznateľný. Ako to vyzeralo dobre napísal  P. Juza  (http://www.noveslovo.sk/c/Majove_povstanie_1898_v_Andizane).

Niečo veľmi podobné sa dialo aj v iných súčastiach sveta: vznikal koloniálny systém. V Ázii najaktívnejšie bolo Anglicko, ale Francúzsko, Holandsko a Portugalsko tiež si zabezpečili kusy koláča. Existuje pohľad že Británia viac ako iné metropole sa starala o rozvoj podriadených teritórií a ich obyvateľstva. Ale aj v britských kolóniách westernizácia bola iba povrchnou a výmena kultúr vôbec nevznikla. Keď konečne v 20. st. kolónie, ako aj ázijské „sovietske republiky“, dostali nezávislosť, dosť rýchlo sa vrátili na tradičný spôsob života (s výnimkou elít, zachránivších dvojité standardy).                                  

V priebehu času pre Európanov Áziou sa stala... Ruska ríša, obsadivšia priestor od vtedajších hraníc Nemecka a Švédska do Tichého oceánu. India a Afganistan patrili Anglicku, Čína a Japonsko dlho boli zatvorené pre svet a do 20. st. nikto nepozeral na nich ako na ekonomické a politicky vplyvné krajiny (a draho za to zaplatili: Rusi boli porazený Japoncami vo vojne 1904.-1905. r., a za 36 rokov dostali od nich aj Američania v Pearl Harbor).  

Po revolúcii 1917. r. vznikla aj ideologická prekážka, prehĺbivšia medzeru medzi súčasťami kontinentu. ZSSR spočiatku sa snažil exportovať „svetovú revolúciu“ (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/468218/oktober-1917-teoria-a-zivot.html) a tvrdil, že je zástupcom záujmov utláčaných koloniálnych národov, preto sa stal základným nepriateľom Západu.

Konfrontácia sa odstúpila iba počas druhej svetovej vojny, keď ZSSR sa pripojil k antihitlerovskej koalícii, ale potom sa rýchle vrátila (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/481568/studena-vojna-sa-vratila.html). Druhé krátke nekonfrontačne obdobie sa podarilo na konci existencie ZSSR a v prvé roky po vzniku Ruskej Federácie, kým Rusi mali nádej sa priblížiť k európskym národom (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/473355/europa-a-rusko.html). Teraz protiklad zase narástol.

7. Čo máme dnes na obrovskom eurázijskom priestore?

Najvplyvnejší faktor je migrácia smerom na Západ. V hľadaní bezpečnosti a lepšieho života milióny ľudí sa už presťahovali do najviac prosperujúcich krajín Európy alebo sa snažia to urobiť. Európska verejnosť je roztrhaná medzi túžbou pomôcť utečencom a obavami ohľadom ekonomických a sociálnych následkov. 

V Rusku je tiež veľký počet migrantov z bývalých sovietskych republík Strednej Ázie, ale ich väčšina neplánuje presťahovanie, iba chce dostať akúkoľvek prácu aby živiť rodiny, zanechané doma. Skoro všetky „neprestížne“ pracovné miesta v stavebníctve, komunálnom sektore, obchode a iných odvetviach, nevyžadujúcich kvalifikáciu, sú obsadené migrantmi.

Znamená to že sa začala eurázijská integrácia? Asi nie. Migranti všade bývajú spolu, koncentrovane, podlá vlastných zvykov, nesnažia sa stať súčasťou európskej spoločnosti, často nerešpektujú kultúru a tradície národov, na územie ktorých prišli.

Sú dva základné postoje v migračnej politike. Prvý je „taviaca nádoba“ – všetky národy, žijúce na určitom území, pretavujú svoje kultúry v jednu spoločnú. Toto je založené na historických skúsenostiach Spojených štátov, kde sa celá spoločnosť spočiatku skladala z migrantov. Druhý, vlastne európsky postoj je „multikulturalizmus“ - koexistencia viacerých odlišných kultúrnych skupín. Ale už veľa európskych lídrov verejne vyhlásilo že to zle funguje a je možný iba jeden smer: asimilácia migrantov. Bohužiaľ, aj tu je ťažké uvidieť úspechy.        

Môžeme pomyslieť že ešte utieklo málo času aby sme pocítili integračné trendy. Ale už je to skoro 60 rokov ako sa v Nemecku umiestnili početní tureckí prisťahovalci (viac ako 4 milióny), a nie veľa sa zmenilo. Cítia sa byť Turkami, nie Nemcami (skoro polovica s nich sú tureckí občania, každý druhý nikdy nekomunikuje s Nemcami, jeden zo štyroch nevie nemčinu a turecká vláda má na nich väčší vplyv ako nemecká). 

Jedna z príčin je náboženstvo. V dnešnej dobe hranica medzi kresťanstvom a islamom sa pohybovala dovnútra Európy (aj v strede Ruska je veľký moslimský enkláv). Vo svete získali silu radikálne islamské skupiny, ktoré sú stále nachystané na džihád - svätú vojnu proti všetkým, ktorí vyznávajú inú vieru. Kým podobné idei majú vplyv, je ťažké si predstaviť konvergenciu národov a ich kultúr.              

Migrácia sama o sebe, a to aj masívna, nie je zlá. V histórii ľudstva sa národy často presunovali z miesta na miesto, a preto sme takí, akí sme. Zlý je nedostatok asimilácie. Hovoria tak: migrácia bez asimilácie je okupácia. Súčasný model migrácie spôsobuje podráždenie u mnohých európanov a vznik politického (a nielen) odporu. To tiež obťažuje integráciu. Teraz sa musíme iba vyhýbať vážnym konfliktom aby sme zachránili pre budúcnosť potenciálnu možnosť mierového spolužitia a zblíženia národov.

8. V medzinárodnom aspekte perspektíva eurázijskej integrácie tiež nevyzerá jasne. Dôležitý posun by urobil vstup Turecka do EU. Táto krajina demonštruje záujem sa spojiť s Európou, ale nechce (alebo nie je na to nachystaná) akceptovať európske hodnoty. Európania podporujú túžbu Turkov, aby sa pripojili k ich radom, ale obávajú sa, že mentálne a kultúrne rozdiely budú príliš veľké a narušia jednotu týchto radov. Preto v poslednej dobe EU a Turecko sa viac od seba vzďaľujú, než sa navzájom približujú.

Irán, ako dedič starovekého nepriateľa Európy Perzii, zase chce hrať dôležitú rolu nielen na Východe. Vidí sa podporovateľom a garantom jedného z odvetví islamu, a správa sa skoro s celým svetom v konfrontačnom štýle. Saudská Arábia je adeptom iného moslimského odvetvia a používa obrovské finančné možnosti na jeho šírenie, najmä v Európe. Afganistan, Irak, Pakistan sa utápajú v domácich problémoch. Momentálne nevyzerajú byť perspektívnymi partnermi v integrácii.

Ale všetky ťažkosti, spojené s moslimskými krajinami, sú iba ľahké cvičenie v porovnaní s reálne serióznymi ázijskými hráčmi. Čína, India, Japonsko a krajiny Juhovýchodnej Ázie vytvárajú kritickú masu obyvateľstva na Zemeguli a čoraz viac zvyšujú svoju úlohu vo svetovom hospodárstve. Môžeme predpokladať že to oni budú určovať osud Eurázie.

Rozdiel v náboženstve v tomto prípade vyzerá menším problémom: budhizmus, hinduizmus, taosizmus, konfucianizmus, šintoizmus  a iné východné presvedčenia nie sú agresívne a sú schopné trpieť iné názory. Ale rozdiel v mentalite je oveľa hlbšie ako s moslimským svetom. Európania nie vždy dobre chápu smer myslenia a motívy skutkov obyvateľov ďalekých ázijských krajín.              

Títo obyvatelia zvyčajne tiež nie sú agresívni, ich krajiny sa v minulosti častejšie bránili pred útokmi, ako sami útočili na iných. Ale sú veľmi početný a je iba otázka času kedy si budú potrebovať rozšíriť životné prostredie a dostať prírodné zdroje.

Rusko to už cíti na sebe. Na jeho Ďalekom Východe existujú územia, kde nelegálne žijú tisícky Číňanov a Kórejcov, ktorí idú cez hranice aby tam viedli poľnohospodárstvo na neobývaných pozemkoch. Čína úplne nahradila Rusko v Kazachstane a Strednej Ázie, jej vplyv je dosť citlivý aj na Blížnom Východe. Vlastne aj samé Rusko, pokazivšie vzťahy so Západom, je nútené sa otočiť k Číne a spoliehať sa na jej solidaritu.

Euráziu čakajú veľký zmeny, nové zväzy a konflikty, nová rovnováha síl. Existujúci svetový poriadok nie je večný a v dlhodobom horizonte nezaručuje stabilitu. Staroveký kontinent zmení svoju tvár ešte nie raz. Nemyslime si, že bude nevyhnutne európska. Ako sa to hovorí, nevieme, či to bude Eurázia, či Áziopa.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Samuela Marca

Privítajte Petra Pellegriniho, náhradného človeka (píše Samo Marec)

Môžete Pellegriniho vyhnať zo Smeru, ale nemôžete Smer vyhnať z Pellegriniho.

Minúta po minúte: PCR testy odhalili vyše tisíc nakazených, pribudlo 16 úmrtí

Z 44 769 vykonaných antigénových testov zistili 919 pozitívnych osôb.

Prvá námestníčka Kováčiková odchádza z prokuratúry

Rezignáciu odôvodňuje aj útokmi na svoju osobu.


Už ste čítali?