Po sovietskej ceste

Autor: Vasily Lipitskiy | 24.11.2018 o 20:42 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  81x

Kedysi sa niekoľko krajín dohodlo na založení únie. Potom sa k nej pripojili aj iné štáty. Otvorili vnútorné hranice, vytvorili spoločný trh a menu. Aby mohli primerane zriadiť úniu, utvorili ústredné orgány.

V priebehu času, podľa zákona Parkinsona, popisujúceho proces rozvoja byrokracie (Parkinson’s Law: The Pursuit of Progress, 1958), sa takéto orgány znásobili, narástli a posilnili, potrebovali pre seba viac a viac kompetencie a právomocí.

No každá krajina mala aj svoju národnú moc. Jej sa vôbec nepáčilo strácať suverenitu a s ňou spojené možnosti. Vlastná byrokracia tiež chcela mať právomocí a používať ich v prospech „národných“ (v jej pochopení) záujmov (pozeraj o tom: https://noveslovo.sk/c/Ake_zaujmy_by_mala_utvarat_spolocnost). Parkinsonov zákon aj tam fungoval v plnej sile.     

Čim viac ústredná vláda produkovala dekréty, pravidlá (vrátane ideologických), normy a obmedzenia, a trvala na ich dodržaní, tým viac to dráždilo národné byrokracie. Prišlo k neposlušnosti a odporu, s ktorými najvyšší medzinárodní činitelia a úrady nevedeli zvládnuť...

Tu som v kocke povedal prečo sa rozpadol... Sovietsky zväz. A na čo ste mysleli? Skutočne na EÚ? Tak máte prečo.

Už očakávam kritiku: ako som sa opovážil porovnať ZSSR a EÚ. Určite je medzi nimi veľký rozdiel. Ale je aj podoba. To sú obrovské medzinárodné  entity, zahŕňajúce veľmi rožné krajiny a tam obývajúce národy, majúce integrovanú ekonomiku a ústredné nadnárodné riadenie. To sú veľké komplikované systémy, fungujúce na základe univerzálnych zákonitostí. A to ešte nie je všetko – teraz vidím ako EÚ opakuje chyby, priviedšie ku koncu ZSSR.

Sovietsky zväz mal v základe ideológiu, povinnú pre všetkých, ktorú EÚ akoby nemá. Len akoby. Napríklad, vstup Turecka do únie je náročný kvôli tomu že, ako hovoria euroúradníci, sa nezhoduje európskym hodnotám. Podobné obvinenia teraz počúvame aj na adresu Maďarska a Poľska. Spoločné hodnoty - to je čistá ideológia, ktorá asi už sa stala povinnou a dôležitejšou než iné argumenty. Ale to je sovietska cesta. 

Vladimír Bačišin správne ukázal ako euroúradníci tlačia Španielsko a Taliansko len za to že si dovolili odstúpiť od neoliberálneho modelu ekonomického rozvoja a ísť iným smerom. „V očiach významnej časti európskych voličov sa zjednotená Európa zmení zo sna o svetlej budúcnosti na byrokratickú monštra, ktorá bezohľadne uvalí svoju vôľu a prísne potrestá tých, ktorí nesúhlasia“ (https://financnenoviny.com/keynes-skor-lavicovy-system-ako-pravicovy-extrem/). To úplné pripomína usnutý ZSSR.  

Príklad Anglicka a ďalšie návrhy „exitov“, o ktorých stále počúvame, sú veľmi alarmujúce. Nejde tu len o egoizmus národných elít - úradníci EÚ tiež provokujú rozvoj deštruktívnych tendencií, keď v sovietskom štýle zbytočné tlačia na členské krajiny a používajú direktívne metódy riadenia. 

Každá byrokracia sa usiluje o rozšírenie, chce kontrolovať a regulovať čoraz širší okruh otázok. To je jej korporatívny záujem, a dokonca aj prirodzená vlastnosť. Nemá zmysel kritizovať ju za to - je toto isté ako kritizovanie vlka za to, že chce zjesť zajaca. No verejnosť na to musí stále pamätať a robiť opatrenia na obmedzenie byrokratickej expanzie.

Musím povedať že nie som euroskeptik, skôr opačne euroentuziasta. Pre mňa je zázrakom že sa dalo uskutočniť romantický, dokonca aj utopický sen Richarda  Coudenhove-Kalergi  (Kampf um Paneuropa, 1925-28) a reálne vytvoriť spojenú Európu. Asi jeho idealizmus bol naozaj praktický (Praktischer Idealismus, 1925).

Nemôžem zabudnúť ako som povedal svojim študentom v Rusku o zažitom šoku, keď sa mi prvý krát podarilo použiť Schengenský systém a cestovať cez európske štáty bez žiadnej hraničnej kontroly – a oni počúvali a nevedeli mi úplné uveriť, pretože to bolo v absolútnom rozpore s ich životnou skúsenosťou.

Dobré si pamätám aj eufóriu, prežitú skoro všetkými Slovákmi po vstupe krajiny do EÚ. Vtedy sme spolu pocítili garanciu bezpečnosti, jasnú budúcnosť a perspektívu pre mnoho generácií. Nechcem ani myslieť na to že všetko, čo bolo dosiahnuté, môže byť strácane kvôli ďalším byrokratickým rozporom. Nechcem ale musím, aby to sa neuskutočnilo.

Mali by sme dobré porozmýšľať nad tým, či potrebujeme, aby európske orgány rozhodovali vnútorné administratívne otázky každej členskej krajiny? Čí chceme aby euroúradníci mali nejakú vlastnú politiku, odlišnú od politiky členských krajín? Čí dovolíme aby ideologické problémy mali prioritu nad ekonomickou účelnosťou?

Na druhej strane treba vyriešiť, ako obmedziť apetít národnej byrokracie a upresniť okruhy jej funkcií a plnomocenstva. Treba mať presné načrtnuté hranice medzi kompetenciami európskych a národných úradov. Treba nájsť bilanciu záujmov, dovoľujúcu krajine aj zachrániť suverenitu a originalitu, aj byť súčasťou spojenej Európy.

Dúfam že ešte zmôžeme zostaviť a otočiť pohyb po sovietskej ceste - ceste ktorá nikam nevedie.              

                                         

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Politický marketér: Prieskum stojí do 15-tisíc eur, zmanipulovať jeden nemá zmysel

Martin Lengyel pracoval pre Mikuláša Dzurindu, zakladal aj televíziu TA3.

Cynická obluda

Úprimní noví politici

Opozičné strany včera usúdili, že snahu dohodnúť sa predstierali už dosť dlho a môžu spokojne vyhlásiť, že sa nedohodnú.

Tajomný šéf vojenských tajných Ján Balciar. Čo o ňom vieme?

Kto je muž, ktorý podal trestné oznámenie na Naďa?


Už ste čítali?