Intolerancia. Psychohistorické poznámky

Autor: Vasily Lipitskiy | 30.11.2019 o 0:30 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  21x

Jeden krát už som vyjadril svoj pohlaď na výskumný potenciál psychológie histórii (https://www.noveslovo.sk/c/Psychologia_historie). Teraz skúsime uplatniť niektoré možnosti tohto vedeckého smerovania.

1. Asi každý niekedy musel čeliť takýmto javom ako intolerancia (lat. Intolerans - neznášanlivosť). Dostávame ju rovno od prírody. Možno ju nájsť už v najhlbšej úrovni života - bunkovej a dokonca molekulárnej. Napríklad imunitu je možné pochopiť ako neznášanlivosť geneticky cudzích objektov (patogénov). Medicína dáva pozor na potravinovú, liekovú, histamínovú a iné druhy intolerancií ako na bunkové odozvy organizmu na niektoré faktory, ktoré sú pre telo nepriaznivé .

Všetky živé bytostí inštinktívne prejavujú neznášanlivosť voči konkurentom vo vnútri alebo mimo svojho vlastného druhu. V procese evolúcie to prinášalo vážne výhody. Laureát Nobelovej ceny Konrad Lorenz (Konrad Zacharias Lorenz; 1903 - 1989), jeden zo zakladateľov etológie (veda o správaní zvierat) a modernej zoopsychologie, na základe dlhodobých výskumov dospel k záveru, že agresivita (v podstate - extrémna forma neznášanlivosti), vrátane kolektívnej, je geneticky determinovaná u živých organizmov („Der Abbau des Menschlichen, 1983)

Ale vo väčšine prípadov spomeňme si na koncept intolerancie, keď hovoríme o vzťahoch medzi ľuďmi – keď sú mimoriadne, až do agresivity, nepriateľské voči iným. Takýto fenomén možno vysvetliť neschopnosťou alebo neochotou osoby a (alebo) skupiny trpieť alebo rozpoznávať spôsob života niekoho iného, súhlasiť s inými názormi, zmieriť sa s odsúdeniami, ktoré sú im cudzie. To sa dá hodnotiť ako psychosociálny stav osobnosti alebo skupiny, majúci prírodný základ.

Takýto stav v sociálnej psychológii sa volá sociálny postoj (angl. Attitude) - predispozícia (tendencia) subjektu k určitému spoločenskému správaniu. Postoje -attitudy taktiež definujú ako psycho-nervovú pripravenosť, pôsobiacu na reakcie jednotlivca vo vzťahu ku všetkým objektom alebo situáciám, s ktorými je spojený (Allport G.W. „Attitudes“,“The handbook of social psychology“, 1935).

2.  Aj keď intolerancia má prírodný základ a  mame ju až v génoch, sa neprejaví sama od seba. Ako sa konkrétne prejaví (a či vôbec sa prejaví) u ľudí závisí najmä od spoločenských podmienok.

Postoje-attitudy majú svoj vývoj a sa menia pod vplyvom životnej skúsenosti, sociálneho prostredia, výchovyvzdelávania.

No aj osobnostné črty tu hrajú dôležitú úlohu. Treba dať pozor na taký psychický jav ako sebapresadenie – utvrdenie hodnoty a významu vlastnej osobnosti, overovanie seba samého. To sa uskutočňuje v procese aktívnej interakcie človeka s jeho sociálnym prostredím. Do istej miery sa to týka aj skupín, členovia ktorých cítia potrebu ukázať že sa líšia od iných častí spoločnosti a majú vysokú hodnotu.  

Každý sa chce cítiť dôležitým, zvýšiť sebahodnotenie a hľadá na to rôzne možnosti (vedome alebo nevedome). Aj naopak, ľudia ostro reagujú na všetko, ohrozujúce ich sebahodnotenie (Steele, C. M.. „The psychology of self-affirmation: Sustaining the integrity of the self. Advances in experimental social psychology“, 1988).

Aby to dosiahnuť, je možné urobiť niečo pre seba (napríklad, získať vzdelanie, urobiť úspešnú kariéru) alebo pre iných. No existuje aj iná cesta. Odborníci vyčleňujú tzv. dominantné sebapresadenie – prípady keď osobnosť (skupina) zvyšuje vlastné sebahodnotenie, znevažujúci iných ľudí. Tu už je základ intolerancie ako attitudu, psycho-nervovej pripravenosti na zodpovedajúce správanie    

Druhý psychický proces, sa zúčastňujúci v jej rozvoji, je sebavyjadrenie - túžba jednotlivca alebo skupiny vyjadriť svoj vnútorný svet vo vonkajších prejavoch. A často sa to deje v podobe výzvy alebo protestu. Neznášanlivosť môže byť pochopená ako forma takého protestu, odmietnutie existujúcej reality. 

Ako si mysli americký výskumník Ronald Inlehart, sebavyjadrenie je zoskupením hodnôt, ktoré zahŕňajú aj spoločenskú toleranciu (Inglehart, Ronald. „Modernization and Postmodernization: Cultural, Economic, and Political Change in 43 Societies“. 1997). Je to pochybné, pretože dáva intolerancii význam anti-hodnoty alebo chyby sebavyjadrenia, čo, ako ešte uvidíme dole, nie je korektné.

   3. Rôzne typy intolerancií sú zvyčajne klasifikované podľa jej objektov: kto alebo čo je neznesiteľné v tomto prípade. Najčastejšia z nich je medziľudská intolerancia – mimoriadne negatívna reakcia na zvyky, pohľady, životný štýl, oblečenie a dokonca aj fyzické (telesné) vlastnosti konkrétnych jednotlivcov.     

Ideologická intolerancia je dosť typická pre zástancov akejkoľvek ideológie. Kvôli tomu attitudu považujú za hlúpe alebo kontroverzné myšlienky, ktoré sú odlišné od vlastných, snažia sa obmedziť šírenie cudzích ideí, v extrémnych prípadoch - pritlačiť alebo vôbec zničiť ich nosičov.

Politická intolerancia sa prekrýva z ideologickou, ale nie úplne. Normálna konkurencia strán a hnutí sa niekedy rozvíja do nepriateľstva a dokonca aj nenávisti voči súperom. Teraz to môžem vidieť na príklade terajšieho postoja oponentov k SMER-SD – pri nekardinálnych programových rozdieloch prejavujú úplnú neznášanlivosť voči tejto strane a jej lídrom.

Triedna – vzájomná intolerancia medzi zástupcami rôznych majetkových vrstiev. To nie je iba v bývalom – attitud tu sa zachránil preto že sa zachraňuje aj triedna nerovnosť. Majúci na pozadí rastúce rozdiely v bohatstve rôznych ľudí a krajín, môže spôsobiť ostré konflikty.

Náboženská intolerancia – každé náboženstvo je pre svojich veriacich výnimočné, jediné správne. Všetky ostatné sú podľa svojej podstaty chybné, nepravdivé, neprijateľné. Mnohokrát až doteraz to viedlo ku konfliktom a vojnám.  

Rasová a nacionálna intolerancia môže vzniknúť voči iným, cudzím národom a ich konkrétnym zástupcom. Kultúrne rozdiely, vzhľad a ďalšie vlastnosti v kontaktoch sú schopné spôsobiť nepohodlie a nedorozumenie, sa meniace na odmietnutie a neznášanlivosť. Postupom času sa objavujú pretrvávajúce predsudky, pôsobiace aj na ľudí, ktorí sami nikdy nekomunikovali s cudzincami.         

Pohlavná - zaujatý postoj k opačnému pohlaviu (teraz je aktuálna aj intolerancia LGBT), schopné viesť k diskriminácii.

4. Zoznam tipov intolerancií môžeme aj predĺžiť, ale už je taký veľký že vznikajú otázky: ako vôbec žijeme vedľa s inými ľuďmi, ako môže existovať spoločnosť, kde každý neznáša skoro všetkých ostatných?

Pomôže nám to pochopiť tzv. „Paradox LaPiera“. Začiatkom 30. rokov 20. st. americký sociológ Richard LaPier (Richard Tracy LaPiere, 1899 – 1986) uskutočnil výskum rasovej a nacionálnej intolerancie v USA. Podarilo sa mu dokázať že attitudy vo väčšine prípadov sa priamo nerealizujú v správaní. V tomto prípade  hotelieri, ktorí podľa ich postojov neznášali Číňanov a dopredu odmietali ich objednávky na umiestnenie vo svojich zariadeniach, boli ochotný ich ubytovať a privítať, keď osobne prišli do hotela. (LaPiere, Richard T.. "Attitudes vs. Actions". „Social Forces“, 13(2), 1934).

Obchodné záujmy alebo dokonca zvyk slušnej reakcie pri priamom kontakte sú učinenejšie ako abstraktná intolerancia - bol to dôležitý objav, vysvetľujúci že postoje a hodnoty majú svoju hierarchiu. Praktické záujmy sú v priorite. To je základ života spoločnosti, kde úplne rôzni ľudia sú schopný spolupráce a koexistencie, založenej na zhodujúcich záujmoch. Slovenskí filozofi Vladimír a Božena Seilerový spravodlivo ukazujú že tovarový vzťah (medzi predávajúcim a kupujúcim) je schopný z nepriateľa urobiť únosnú osobu, alebo až priateľa („Tolerancia a intolerancia v biosocialnej determinácii“, 2004).

Je možné povedať že v podobných prípadoch sa zapína iný stav alebo iný attitud – tolerancia. Ide o schopnosť osobnosti alebo skupiny prekonávať svoju vlastnú neznášanlivosť voči niekomu alebo niečomu. Obyčajné sa to deje aby dosiahnuť nejaký ciel (napríklad, obchodný), alebo pod vplyvom okolností, vyžadujúcich zmierenie s tým, čo sa predtým zdalo byť neznesiteľné.

Najčastejšie intoleranciu interpretujú ako chýbajúcu trpezlivosť (ktorá vraj je absolútna hodnota, ako u vyššie citovaného Inleharta). Bojím sa že reálna situácia je horšia: neznášanlivosť je náš prirodzený, základný stav, tolerancia je iba sociokulturný fenomén, schopnosť znášať predmety svojej intolerancie. Je len tenká škrupina, a  rýchlo sa stráca v extrémnych podmienkach.                     

5. Asi preto v rôznych časoch rôzni ľudia používali vzorec, ktorý vyjadruje extrémnu sociálnu neznášanlivosť: „Kto nie je s nami, je proti nám“. To znamená: nesúhlasný je protivník, mysliaci inak je nepriateľ, iný ako ja musí zahynúť. Pôvod tejto kanibalskej formulácie je trošku neočakávaný.

Podľa Evanjelia Matúša (grec. Εὐαγγέλιον κατὰ Μαθθαίον alebo Ματθαίον), Ježiš Kristus (aram. ܝܫܘܥ , hebr. ישוע משׁיח, grec. Ιησούς Χριστός) povedal farizejom: „Kto nie je so mnou, je proti mne...“ („ὁ μὴ ὢν μετ’ ἐμοῦ κατ’ ἐμοῦ ἐστιν...“, - Mt. 12:30). Prečo by mal Ježiš, ktorý stále kázal lásku k ľuďom a prišiel, aby ich zachránil, menovať ako svojich nepriateľov absolútnu väčšinu ľudstva (v tú chvíľu s ním spolu bolo iba niekoľko nasledovníkov)? Ako to máme spojiť s tým, čo až do teraz počítame ako vrchol trpezlivosti: «Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé» („ἀλλ’  ὅστις  σε  ῥαπίζει  εἰς  τὴν  δεξιὰν σιαγόνα, στρέψον αὐτῷ καὶ τὴν ἄλλην·“ - Мt. 5: 39)?

Predpokladá sa že Evanjelium Matúša bol napísaný približne v 41-55 rokoch n.l. Vtedy takáto fráza už nebola originálna – u starorímskych autorov, najmä u Cicera (lat. Marcus Tullius Cicero; 106 - 43 p.n.I)., nájdeme podobné vety, uvedené trošku inými slovami.

Tak, Cicero v prejave na obhajobu Quintusa Ligariusa (lat. Quintus Ligarius, ? – 43 alebo 42 p.n.I) cituje Júliusa Cézara (lat. Gaius Iulius Caesar, 100 - 44 p.n.I.), ktorý údajne vinil svojich nepriateľov že považujú za protivníkov všetkých, okrem tých ktorí sú s nimi („...nos omnis aduersarios putare nisi qui nobiscum essent“, - Cicero, Pro Ligario, 33. - 46. p.n.I). Z kontextu je jasné že aj Cézar, aj Cicero hodnotili taký postoj ako zlý, neprijateľný.  

Tento prejav bol už v staroveku veľmi známy a patril medzi povinnú literatúru vtedajších škôl. Mimochodom: obhajoba Cicera bola úplne úspešná, a preto Ligarius dostal možnosť za dva roky sa zúčastniť vo... vražde Cézara. Zrejme ho Cicero nenaučil tolerancii. 

Podľa tradičných predstav, pred stretnutím s Ježišom budúci evanjelista Lévi Matúš (hebr. ‏מַתִּתְיָהוּ)‏‎ bol zberateľ daní, čo znamená štátny úradník. Judea vtedy bola Rímska provincia, preto pracoval pre Rimanov. Ľudia, ktorí spĺňali takúto činnosť, boli objektami verejnej nenávisti a opovrhnutia ako kolaboranti. Dobre chápal ako to je - „nebyť s nami“ (asi preto išiel za Ježišom – nikto iný by ho nezavolal). Mal by vedieť latinčinu a nie je vylúčené že použil vo svojom diele niečo od Cicera, a ľahko mohol pripomenúť znenie, rozdeľujúce všetkých na priateľov a nepriateľov.

No iní vedci si myslia že text tohto Evanjelia vznikol neskoršie – v 70-80 rokoch n. l. To znamená že Sv. Matúš by ho nemohol napísať – už by mal minimálne 100 rokov. Neznámy autor Evanjelia, podľa tejto hypotézy, osobne vôbec nebol svedkom skutkov Ježiša (Cross, F. L. „Matthew, Gospel acc. to St.“, 2005), a preto mohol akokoľvek preformulovať jeho vyhlásenia.

Okrem toho bol text pôvodne napísaný v starej aramejčine a len neskôr preložený do starovekej gréčtiny. Originál je dávno stratený. V podobných prípadoch porovnávať konkrétne frázy treba veľmi opatrne – početní prekladatelia a kopírovači sa často aj mýlili, aj snažili samostatne „zlepšovať“ zdroj. Úplne pravdepodobné že niekto z nich „opravil“ slová Ježiša, pamätajúc si to, čo kedysi čítali u Cicera...

Je aj iná možnosť. Vieme že Ježiš nie vždy bol tolerantný, ako napríklad, v epizóde s vyhostením obchodníkov z chrámu (Мt. 21:12-13). Asi mal intoleranciu ako vnútorný postoj-attitud, no vo väčšine prípadov to nevykazoval v správaní. Ale v diskusii mohol povedať viac ako by chcel.

Nevieme presné, či naozaj Ježiš hovoril niečo podobné. Ale hlavné je to že milióny kresťanských veriacich až do dnes sú istý v tom a ani nepochybujú, komu patrí tato dosť mizantropická formulácia. Preto má veľký vplyv na verejnosť už 2000 rokov.        

6. V Rusku, v roku 1905, túto nepríjemnú myšlienku vyzval k službe triednej intolerancie básnik Nikolaj Minský (Николай Минский (Виленкин), 1855-1937) v slovách piesne „Hymna pracovníkov“ («Гимн рабочих»): „Kto nie je s nami - to je náš nepriateľ, musí zahynúť“ („Кто не с нами - тот наш враг, тот должен пасть“, - http://a-pesni.org/starrev/gimnrab.htm).

Minský sa učil na gymnáziu a preto musel čítať Cicera (pravda, najznámejší ruský básnik Alexandr Puškin (Александр Сергеевич Пушкин, 1799 – 1837) takto opísal svoje štúdie: „...ochotne čítal Apuleia, Cicera ale nečítal“ („Читал охотно Апулея, а Цицерона не читал“ - Eugen Onegin, Hl. 8, 1). Okrem toho prijal kresťanstvo už v zrelšom veku, a to znamená, že určite mal poznať Evanjeliá (v takýchto prípadoch sa konala povinná skúška). Jeden z tých dvoch zdrojov jeho inšpiroval na hymnu, volajúcu zničiť nesúhlasných.

Je zaujímavé, že pritom bol mystik a takmer polovicu života strávil v emigrácii, v Nemecku a Francúzsku, takže sám bol „nie je s nami“. To úplne potvrdzuje záver LaPiera: postoje-attitudy sa realizujú v skutočnom správaní iba ak to je pre ich nosiča rentabilné. Ale tieto slová sa nadlho stali sloganom ruských komunistov.

Vplyv kresťanského učenia na komunistickú ideológiu nie je nová myšlienka. Navyše na konci 19. a začiatkom 20. storočia bola aj všeobecne uznaná (pozeraj o tom tu: https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/474364/kaplnka-sv-lenina.html). Aj kým sovietski komunisti mali intoleranciu na náboženstvá, kresťanské korene sa niekedy nevedome prejavovali.

Takto citát z Cézara alebo z Krista tiež znela z vysokých komunistických tribún. Fašisti s tým však boli v solidarite. Benito Mussolini (Benito Amilcare Andrea Mussolini, 1883 – 1943), sa spočítavší dedičom rímskych cisárov, žiadal od spoluobčanov: buď s nami, alebo proti nám („o con noi o contro di noi“, - „Il Giornale“. 18 November 2010). Asi nikto mu nepovedal, že Cézar používal tento vyraz iba odsudzujúce. 

Podobné logo neočakávané opakoval aj americký prezident George Bush v roku 2001, vyhlasujúc boj proti terorizmu: „Buď ste s nami, alebo ste s teroristami“ („Either you are with us, or you are with the terrorists", - „Address Before a Joint Session of the Congress on the United States. Response to the Terrorist Attacks of September 11 September 20, 2001“). Možnosť nepodporovať ani USA, ani teroristov bola úplne vylúčená.

Vo všetkých týchto prípadoch mali autori vyššie uvedených tvrdení rovnaké ciele: zjednotiť svojich podporovateľov, presvedčiť tých, ktorí váhajú, aby sa k nim pridali, a zvýšiť neznášanlivosť voči tým, ktorí to neurobili. Výsledkom vždy bol väčší rozkol spoločnosti a transformácia nezhôd a konfliktov na priame konfrontácie.

7. Našťastie takmer vždy sú ľudia, schopní vidieť nielen čiernu a bielu farbu. Nerozdeľujú všetkých iba na priateľov a nepriateľov, rešpektujú cudzie pohľady a zvyky. V štruktúre ich postojov-attitudov má tolerancia dôležité miesto. Avšak treba pamätať že sa to uskutočňuje len keď to vyhovuje jej nosičom.  

Údajné, János Kádár v roku 1961. povedal: „Kto nie je proti nám, je s nami“ („Aki nincs ellenünk, az velünk van“,Roger Gough: Kádár János, jó elvtárs? 2006). Zmenil sa len slovosled - a význam sa stal úplne odlišným. Po udalostiach 1956. maďarská spoločnosť potrebovala konsolidáciu a vzájomné porozumenie rôznych sociálnych skupín. Typická pre revolúciu nezmieriteľnosť musela dať priestor tolerancie, otvoreným dverám, ochote viesť dialóg.

Aj tento výraz ma historické korene. Vrátime sa k prejavu Cicera „Pro Ligario“. Tam povedal Cézarovi: iba tí, ktorí sú proti tebe, nie sú s tebou („te omnis qui contra te non essent tuos“ - Tamtiež). A situácia, v ktorej to Cicero hovoril, bola niečím podobná maďarskej: po bratovražednej vojne s Pompeiusom (Gnaeus Pompeius Magnus, 106 - 48 p.n.I) a jeho priaznivcami, sa Cézar snažil zmieriť a upokojiť spoločnosť.       

Existujú ešte živšie príklady prístupu k ľuďom na základe tolerancie. Evelin Hallova (Evelyn Beatrice Hall, 1868 - 1956) - anglistka spisovateľka, biografka Voltaira (Voltaire, François-Marie Arouet, 1694 – 1778), preformulovala jeho slová a vytvorila vetu, považovanú za kvintesenciu skutočného demokratického postoja a tolerancie: „Nesúhlasím s tým, čo hovoríte, ale budem brániť až do smrti vaše právo to povedať“ („I disapprove of what you say, but I will defend to the death your right to say it», - „The Friends of Voltaire“, 1906).

Bohužiaľ, rešpektovanie cudzích názorov nie je zahrnuté v tradíciách nielen politiky, ale aj obyčajnej komunikácie. A určite málokto bude brániť právo iných ľudí vyhlasovať idei, s ktorými nesúhlasí. 

_____________________

A tak, tolerancia je civilizačný fenomén, ktorí je v podstate len umenie alebo zvyk sa udržať od prejavov neznášanlivosti. Spoločnosť obyčajné ma záujem rozširovať takýto zvyk aby zabezpečiť stabilitu a pokoj.        

Je veľmi ťažké vzdialiť sa od svojich presvedčení a pokúsiť sa pochopiť iných ľudí, stať sa tolerantnejšími. Aby každý súhlasil že „cudzí“ alebo „iný“ vôbec nie vždy znamená „nepriateľský“, potrebujeme tomu učiť detí od prvých dní života.

Veľkú úlohu tu hrá aj sebavýchova. Musíme sa presvedčiť že okolo nás vždy sú ľudia, majúci svoje vlastné názory, zvyky, štýl života, odlišný od nášho. Musíme odmietnuť túžbu kontrolovať všetko okolo seba, podriadiť všetkých svojmu poriadku. Musíme stále pamätať že neznášanlivosť vytvára iba negatívne emócie, preto sú jej prejavy deštruktívne pre jej subjekt nie menej ako pre jej predmet.

Ale hlavne je pamätať že podľa LaPiera attitudy sa prejavujú len v určitých podmienkach. Keď si budeme istý že intolerancia nám nevyhovuje, že vždy bude odcudzená verejnosťou aj nám blízkymi ľuďmi a dostaneme od toho len problémy – myslím si že s ňou stretneme sa oveľa menej. 

Avšak, kvôli jej prírodnému pôvodu, asi nezmôžeme ju úplne zničiť.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Čo musí Kiska vysvetľovať a kto je kto vo video kauze

Vysvetlenie žiadajú opoziční lídri.

Dobré ráno

Dobré ráno: Opozícia by mohla poskladať vládu aj bez PS/Spolu

Liberáli a konzervatívci. Čo sa môže stať po voľbách.

Komentár Zuzany Kepplovej

Kiska by mal povedať, že takto nie

Partnerom exprezidentova minulosť prekáža.


Už ste čítali?