Niečo o čase

Autor: Vasily Lipitskiy | 14.3.2020 o 0:31 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  407x

Je ťažké si pripomenúť slovo, používané častejšie ako „čas“. Denne ho veľa krát kontrolujeme, pozeráme na hodinky a kalendáre, v súvislosti s nimi si plánujeme každý svoj deň.

Vyhľadáme čas aby sme urobili niečo dôležité, snažíme si sa ho uchmatnúť na oddych a zábavy, trávime ho s rodinou a priateľmi. Sťažujeme sa že nám čas na niečo chýba, alebo sa nudíme, keď ho máme príliš veľa, atď.

Toto je bežné a obvyklé, preto je skoro neuveriteľné že až doteraz neexistuje žiadne spoločné chápanie toho, čo to vlastne je – čas. Keď skúsite nájsť jeho definíciu, musíte sa dopredu opýtať: o akom čase sa presné chcete dozvedieť? Prideľujeme fyzický čas (navyše, v rôznych oblastiach fyziky, najmä v klasickej a kvantovej teórii, ho chápu inak), psychologický čas, metrologický, filozofický atď.  

Do nejakej miery je to spôsobené skutočnosťou, že čas (ako aj priestor a hmota) patrí medzi základné, fundamentálne kategórie, ktoré je ťažké definovať, pretože všetky ostatné pojmy sú menej fundamentálne a neodrážajú celkom ich obsah. Zástupcovia rôznych vied berú do úvahy iba jednotlivé aspekty, ktoré ich zaujímajú, a definujú celý jav cez jeho určitú časť.    

Napriek tomu sa ľudia vždy snažili pochopiť pre nich tajomnú podstatu času. Jedným z prvých filozofov, ktorý o tom začal uvažovať, bol Platón ( Πλάτων, medzi 429. a 427. — 347. BK). Čas (χρόνος) opisoval ako pohybujúcu sa „podobu večnosti“ („...αἰώνιον εἰκόνα“ - Τίμαιος“, 37.d.).

Jeho žiak Aristoteles (Ἀριστοτέλης, 384.- 322. BC) rozvinul toto chápanie času tým, že ho definoval ako „mieru pohybu“ („...ὁ χρόνος ἀριθμός ἐστιν κινήσεως“ - „Φυσικὴ ἀκρόασις“, 4, 11.). Podľa neho o čase je možné hovoriť, keď je "predtým“ a „potom", „skôr“ a „neskôr“ - aby sa upresnili rozdiely medzi nimi. Takýto výklad položil základy prírodovednému pochopeniu času a až doteraz zostáva jedným z najpresnejších a priestranných. 

Moderné koncepcie času je možné podmienečné rozdeliť do dvoch skupín. Zástupcovia prvej z nich vidia čas ako špeciálny prírodný (fyzikálny) jav. Zástancovia druhej ho považujú za produkt ľudského vedomia.

Niektorí fyzici chápu čas ako všadeprítomné pole (ako elektromagnetické alebo gravitačné), zúčastňujúce sa v zmenách v mikro- a makrokozmu. To by mal byť objektívne existujúci fenomén. Vedci sa snažia objaviť tzv. chronóny - hypotetické kvanty času, jeho nedeliteľné jednotky (Robert Lévi. "Théorie de l'action universelle et discontinue" - „Journal de Physique et le Radium“, 8 (4), 1927.). V tejto teórii sa čas nazýva „chronónové pole“.

Často porovnávame čas s riekou alebo potokom, ktorý sa relatívne rovnomerne pohybuje jedným smerom - z minulosti do budúcnosti. Toto porovnanie sa zdá skôr poetické ako vedecké. Ale pojmy „os času“ alebo „šíp času“ sa používajú v termodynamike a kozmogónii, zdôrazňujúc jeho jediné nasmerovanie.

Pritom, z pohľadu Einsteinovej teórie relativity, nie je vždy možné zaznamenať že určitá udalosť sa stala skôr ako iná - niekedy toto porovnanie vôbec nedáva zmysel. Podľa jednej z koncepcií kvantovej fyziky, sa antičastice sa pohybujú dozadu v čase (David Kaiser. "Physics and Feynman's Diagrams" - „American Scientist“, 93 (2), 156. 2005.). Takže „šíp“ vôbec nie je taký očividný.

Rovnako je možné to povedať aj ohľadom rovnomernosti. Vo svete elementárnych častíc sa početné zmeny sa tvoria každú yoktosekundu (10−24 sekundy - najmenšia jednotka merania času, ktorá sa používa dnes). Celý životný cyklus motýľa Ephemeroptera trvá jeden deň. Kameň sa nemusí meniť tisíce rokov. Zdá sa že v každom prípade čas beží rôznou rýchlosťou. Potok vyzerá byť dosť turbulentný a kontroverzný.

Aby sa ten problém zvládol, Isaac Newton (1642. – 1727.) musel premyslieť abstraktný „absolútny čas“, nespojený so žiadnymi konkrétnymi procesmi, ale tečúci  rovnomerne („Philosophiæ Naturalis Principia Mathematica“. 1687.). Ale za 200 rokov Albert Einstejn (1879. – 1955.) „pokazil“ tento dokonalý obraz, ukazujúc že čas sa mení ešte aj v závislosti od rýchlosti pohybu objektov.

Tieto rozpory strácajú zmysel a význam v rámci druhej skupiny konceptov. Z jej hľadiska čas je len metóda merania trvania a postupnosti (následnosti) procesov a udalostí. Meranie je funkcia vedomia, preto pojem „čas“ ani nemôže mať žiadny objektívny (prirodzený) obsah.

V prírode sa všetko stále mení. Naši predkovia, aby vedeli prežiť, sa museli naučiť merať intervaly medzi dôležitými udalosťami, ako príchod jari a zimy, svitania a západu slnka a mesiaca atď.. Dávali pozor že tieto intervaly v určitých prípadoch sú kratšie, v iných – dlhšie. Potrebovali nájsť k tomu jednotný prístup. Postupne vytvorili kalendár a hodinky. Tak vznikol čas - forma, v ktorej vnímame zmeny.

Kedysi britský mních, filozof a teológ Viliam z Ockhamu (William of Ockham, 1285.–1349.) odporučil neznásobovať zbytočné entity («Entia non sunt multiplicanda praeter necessitatem»). Inak povedané, nemusíme sa uchýliť k zložitým vysvetleniam, ak máme jednoduché.

Z tohto hľadiska predstavy o čase ako o samostatnom fyzikálnom jave, „chronónové pole“ a iné podobné konštrukcie vyzerajú byť zbytočnými. Keď čas je fenomén vedomia, jeho podstatu musia skúmať predovšetkým psychológovia a filozofi. Samozrejme, okrem toho potrebujeme aj účasť metrológov, pretože presné meranie času je dôležitou podmienkou nášho života.        

Toto sa týka nielen času, ale aj iných meraní – dĺžky, šírky, výšky (hĺbky), závažia, hustoty atď. fyzických tiel. Nie je správne toto počítať za ich vlastnosti – to sú vlastnosti vedomia. Príroda sama o sebe nič neporovnáva a nemieria. V neobývanom svete objekty nemajú dĺžku a váhu a procesy idú mimo čas. Keď ich nikto nemeria, tieto pojmy nie sú použiteľné. Na to, aby merania vznikli (sa prejavili), potrebuje sa subjekt - pozorovateľ, výskumník, tvorca.

Pod vplyvom materializmu, si často pletieme prírodné javy (objekty) a naše vnímanie ich. Za to však nemôžeme – nemáme žiadne iné spôsoby ako skúmať svet, okrem našich zmyslových orgánov, prenášajúcich signály do mozgu, ktorý ich transformuje do obrazov a významov. Môžete sa opýtať: a čo technické nástroje a experimenty? Tak výsledky experimentov a údaje, prijaté zo zariadení, tiež prejdú rovnakým spôsobom cez zmyslové orgány a mozog, ktoré vedia nielen správne odrážať realitu, ale nám aj často klamú...

Tu narážame na otázku, ktorú filozofia považuje za hlavnú: čo je primárne - vedomie alebo hmota? No táto otázka si určite zaslúži osobitnú analýzu... 

Rozprávajúc o čase, sa nemôžem udržať aby som sa nedotkol ešte jednej témy, obľúbenej v sci-fi literatúre – cestovanie v čase.

Aby sme mali nad čím rozmýšľať, dopredu treba súhlasiť s prístupom k času ako k objektívnemu fyzikálnemu javu – keď ho máme chápať ako produkt vedomia, cestovať tam je možné iba vo fantázii. Aj tak idea temporálnych pohybov, hoci nie je v priamom rozpore s teóriou relativity, má niekoľko slabých bodov.

Nebudeme chytať paradoxy, ako notorická vražda vlastného starého otca. Keď je možné prísť do inej doby (nevadí či do minulosti alebo do budúcnosti), niečo tam urobiť a potom sa vrátiť domov, to by znamenalo že rôzne obdobia ako by existujú paralelne - asi v rôznych priestoroch. A preto tu vôbec nejde o cestovanie v čase, ale „len“ o pohyboch medzi paralelnými svetmi (ktorých existencia nie je dokázaná, ale aj nie je úplné odmietnutá modernou vedou).

Stephen Hawking (Stephen William Hawking, 1942. – 2018.) raz urobil experiment: napísal pozvánku na určitý deň a čas... potomkom do budúcnosti. Predpokladal že, keď za stovky alebo za tisícky rokov sa ľudia naučia cestovať v čase, niekto prečíta jeho pozvánku a príde za ním do Cambridgu. Ale nikto neprišiel. Z toho Hawking urobil záver že asi sa ľudstvo to nikdy nenaučí (prísne vzaté, k tomu sú možné aj iné vysvetlenia - napríklad že po tisícoch rokov potomkovia už nebudú vedieť, kto to bol Hawking a načo by ho mali navštíviť, alebo že jeho pozvánku upratovačka jednoducho vyhodila do koša).

Je jedna praktická okolnosť, ktorú autori sci-fi kníh obyčajne ignorujú. Naša planéta sa točí okolo svojej osi a okolo Slnka, a spolu so Slnečným systémom okolo stredu galaxie „Mliečna dráha“, spolu s ktorou sa hýbe v metagalaxii, ktorá tiež letí niekam ku kraju vesmíru. A to s obrovskou rýchlosťou a po veľmi zložitých trajektóriách.

Keby sa niekomu podarilo posunúť sa v čase aspoň na jednu sekundu dozadu alebo dopredu, ocitol by sa... vo vesmíre, v priestore bez vzduchu, v mieste, odkiaľ Zem už bleskurýchlo odletela, alebo naopak ešte tam neprišla. V obidvoch prípadoch  pocity nešťastného cestovateľa by neboli príjemné.

Aby sa predišlo týmto vedľajším účinkom, mal by byť časový pohyb synchronizovaný s pohybom v priestore - na jednej strane v kozmickom meradle, na druhej strane - s presnosťou na milimeter (aby sa cestujúci náhodou neobjavil v nejakej stene atď..). Na našej súčasnej úrovni vedomostí to nie je príliš realistické.

Ruský vedec Leonid Alkhimov (Леонид Дмитриевич Алхимов) ponúkol iný prístup, ktorý by mohol dovoliť aspoň monitorovať minulé udalosti. Avšak, aby to bolo možné, treba sa hýbať rýchlejšie ako svetlo (čo je principiálne dosiahnuteľné podľa niektorých hypotéz). Ak napríklad chceme uvidieť bitku pri Waterloo (18. júna 1815.), stačí odletieť 205 svetelných rokov od Zeme, predbehnuvší svetlo, odrazené od našej planéty počas tej bitky. Ak budeme mať s nami dostatočne účinný ďalekohľad, na vlastné oči uvidíme, čo sa dialo na bojisku (okrem prípadu keby v ten deň tam bolo zamračené).

Znie to trošku fantasticky, ale informácia o našej minulosti naozaj letí vo vesmíre vo forme fotónov, odrazených od Zeme. A keď niekde existuje pozorovateľ, schopný to vnímať, bude vedieť o našej histórii viac, ako my sami.         

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Petra Schutza

Deklarácia na uhoľ

Česko-slovenská hranica je dokladom, že na prvej konfrontácii s domácimi pandemikmi deklarácia zhorela na uhoľ.


Už ste čítali?