reklama

Niečo o poznaní, alebo Svet z hľadiska Schrödingerovej mačky

Ľudstvo stále sa snaží poznávať okolitý svet. Naši primitívni predkovia to potrebovali len aby prežili. Neskoršie vznikli vedy a odvtedy poznanie (lat. cognitio) sa stalo samostatným cieľom a hodnotou.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Takmer tak dlho, ako sa rozvíja veda, sú vedci, pochybujúci, že hmotný svet vôbec existuje. Hoci som už o tom písal (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/532400/nieco-o-vsetkom.html), myslím si že táto téma si žiada ďalšiu pozornosť, aby sme pochopili, prečo sa to tak stáva. 

1.

Skúmame svet cez zmyslové orgány, presnejšie – receptory (od lat. recipio – „prijímam“, „dostávam“), ktoré rozlišujú svetlo, zvuk, teplo a iné vplyvy prostredia. Niekedy sa hovorí o tzv. supersensibilnom vnímaní - priamom prijímaní pocitov alebo aj vedomostí bez účasti zmyslových orgánov. Ale v skutočnosti ide o to, že niektorí ľudia môžu mať citlivejšie receptory, čo im umožňuje vnímať vplyvy, nepoznateľné pre ostatných.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Existujú tzv. objektívne metódy výskumu – cez špeciálne meracie a iné prístroje. No aj s ich pomocou sa nemôžeme obísť bez účasti receptorov - aspoň musíme uvidieť (prečítať, počuť) zistené údaje.

Vrcholom týchto metód sa často považuje komplex urýchľovačov CERN (Conseil Européen pour la Recherche Nucléaire), najmä jeho Veľký hadrónový collider (LHC, Large Hadron Collider). Táto gigantická štruktúra s obvodom kruhu 26,5 km. stála platcom daní 8 miliárd $. Súčasne tam pracuje viac ako 10 000 ľudí a údržba komplexu a experimenty stoja takmer miliardu ročne. Typický výsledok urobených výskumov to je... slabé stopy na filme alebo početné čísla na obrazovke detektora, ktoré vedci musia... uvidieť na vlastné oči a interpretovať na základe už dostupných údajov. Objektivita sa na tom skonči.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

2.

Receptory prenášajú vnímané vplyvy do mozgu. Ten proces je dobre skúmaný v rámcoch neurofyziológie, kognitívnej psychológie a súvisiacich vedeckých disciplín (napríklad: „Когнитивная наука: Основы психологии познания“. 2006.).

Do mozgu prídu ako informácia (od lat. informatio – udaj, objasnenie, zoznámenie). Niektoré vedci rozlišujú obsah pojmov „informácia“ a „údaje“, iní (ako ja) ich používajú ako synonymá.

Informácia má veľmi veľa definícií. Sú však odborníci, tvrdiaci, že ten pojem je taký všeobecný, že sa nedá jednotlivo definovať.

Sú aj tí, ktorí chápu informáciu ako určitú vlastnosť hmoty a energie, spočívajúcu v tom, že v sebe obsahujú údaje o svojej povahe. Podľa mňa je to tak iba z hľadiska subjektu poznania. Informácia je projekciou objektov okolitého sveta do vedomia, ktoré ich vníma ako súhrn údajov, skúma a systematizuje.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Subjekt poznania (výskumník, pozorovateľ) používa špecifické metódy, ktoré sám vynašiel, aby transformoval pozorujeme objekty a javy na dáta. Takže informáciu tú chápem ako spôsob (nástroj), akým naše vedomie vníma realitu. Poznanie je proces vnímania a spracovania informácie

Mozog sporí, chráni, porovnáva, analyzuje, syntetizuje, systematizuje, skúma informácie a tvorí predstavu o vonkajšom prostredí. Pritom sa vytvoria aj nové poznatky – tentokrát bez priamej účasti receptorov, na základe už dostupných (interiorizovaných) informácií, predtým prijatých od nich.

3.

Uvedený model ponecháva nevyriešenou len jednu, ale zásadnú otázku. Vidíme dva zdroje poznania: zmyslové orgány a nimi prenesené údaje. Avšak to stále bude informácia, len informácia, nič, okrem informácie. A kde je svet okolo nás sám o sebe? Kde je realita?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Informácia odráža realitu, ale nie je sama realitou. „Informácia je informácia, nie je to hmota alebo energia“ („Information is information, not matter or energy“) – poznamenal „otec“ kybernetiky Norbert Wiener (1894.-1964.) – („Cybernetics: Or Control and Communication in the Animal and the Machine“, 1948.). Sme zvyknutí si myslieť, že svet pozostáva práve z hmoty a energie...

Sme v interakcii s okolitým svetom. Poznávame ho aj preto, aby sme ho menili vo svoj prospech. Na základe našich poznatkov, uskutočňujeme vplyv na hmotu a energiu a potrebujeme presne vedieť jeho výsledky. Ale sa musíme spoliehať na nepriame údaje, získané analýzou a syntézou dostupných dát. Celá veda sú výlučne operácie s informáciami. Pritom si nemôžeme byť istí, že tieto sú spoľahlivé. 

Receptory nám často klamú, prinášajú nesprávne údaje. Hoci už dávno vieme, že Zem je guľatá a otáča sa okolo Slnka, stále chodíme po plochej Zemi a pozeráme, ako sa Slnko hýbe po oblohe – takto to tvrdia zmyslové orgány. Vidíme a počujeme iba malú časť existujúcich žiarení a vibrácií atď.

Spomeňme si na bájku o troch slepcoch, skúmajúcich slona. Jeden z nich dotýka sa jeho bok a usudzuje, že je to stena. Ďalší hmatá nohu slona a rozhoduje sa, že je to strom. Tretí potiahol chvost a vyhlásil: to je hrubý povraz! Je to dosť presné zobrazenie procesu poznania – nevnímame celú realitu, iba neúplné informácie.

Na jednej strane, aby sme poznávali svet, potrebujeme informáciu. Na druhej strane, nás táto oddeľuje od reality a vytvára nepreniknuteľnú prekážku k bezprostrednému a všestrannému poznaniu hmoty a energie.

4.

Vzniká dojem, že medzi nami a realitou je nejaká informačná opona, ktorú nevládzeme odtlačiť a nazrieť za ňu. Vieme iba to, čo je vnútri. Nemôžeme si byť ani istí, že zvonku je vôbec niečo. Preto úplne seriózni odborníci vážne veria: informácia - to je celý vesmír.

Známy americký fyzik, autor pojmov „čierna diera“ („black hole“) a „krtkova nora“ („wormhole“) John Wheeler (John Archibald Wheeler, 1911.-2008.) vytvoril doktríny „Všetko je v bite“ („It from bit“), podľa ktorej sú všetky fyzické entity svojou podstatou informačno-teoretické.

Bol si istý, že každý fyzický jav a proces je iba produktom spracovania údajov, produktom vedomia. Tvrdil že bity informácie to sú práve atómy alebo elementárne čiastočky, z ktorých je zložený celý svet. Predpokladal že vesmír je obrovsky počítač, v ktorom cirkulujú potoky informácií. 

Naozaj, je možná iba jedna situácia, keď informácia je to isté ako realita. Je to tak, keď žijeme v počítačovej simulácii alebo v tzv. „matrixe“ (od lat. matrix - «hlavná príčina»). Ten variant už som kedysi vyložil (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/532400/nieco-o-vsetkom.html).

Takýto simulovaný svet by bol celkom zložený z informácií. Jeho „prirodzené“ zákony – to sú možnosti spracovania dát, jeho elementárne častice, prvotné tégliky poznania (Demokritovské atómy) – to sú bity informácii. Všetky známe fyzické javy by boli iba simulakrumy (od lat. simulacrum – „zobrazenie“) - „kópie“, v skutočnosti nemajúce originály.

Je zaujímavé si predstaviť subjekt poznania ako prvok počítačovej simulácie. Pre neho „Veľký tresk“ – to bol štart programov, simulujúcich vznik vesmíru (z „ničoho“ vzniklo „všetko“). To, čo on vníma ako miliardy rokov vývoja, sú sekundy práce kvantového počítača. Ak jeho operátor nebude spokojný výsledkami, jednoducho vypne gadget, a subjekt zmizne spolu s vesmírom...

5.

Bohužiaľ, ten koncept len posúva problém na ďalšiu úroveň a vyvoláva nové otázky. Ako vznikol ten počítač? Jeho hard tiež nie je hmotný? Kto je autorom simulácie? Kto naprogramoval to správanie? Kto produkuje informácie, ktoré dostávame? Niekde má byť realita, ktorú programátor simuluje. Ale vlastne kde?

Vysvetlenie, ktoré sa zdá byť komplexné, v skutočnosti vôbec nič neobjasňuje. Presnejšie, v modernom jazyku reprodukuje najstarší kreacionistický (od lat. creatio – „tvorenie“, „stvorenie“) koncept stvorenia sveta pomocou vyšších mocností, konaním inteligentnej nadprirodzenej (alebo mimoprirodzenej) bytosti.

Ale... veda nám naozaj hovorí, že na základnej, kvantovej úrovne realita je závislá od faktu pozorovania, inak povedané, od subjektu poznania. To vyzerá ako dôkaz, že skúmame len informácie, ktoré sú samé produktom nášho (alebo cudzieho) vedomia.

Spomeňme si na starú dobrú Schrödingerovu mačku (Schrödinger E. „Die gegenwärtige Situation in der Quantenmechanik“. „Naturwissenschaften“,1935. 29 Novembers (Bd. 23, H. 48). Až od roku 1935. sedí v oceľovej krabici (je to len myšlienkový experiment, žiadna mačka netrpela). S ňou je kapsula s jedom, ktorá sa otvorí, ak špeciálne zariadenie uvoľní kvantum. Vtedy chúďatko zomrie.

No, v súlade s Heisenbergovým „princípom neurčitosti“, kvantum môže, ale nemusí vyletieť. Nevidíme mačku, preto nevieme: či je ešte živá, alebo už nie.

Z hľadiska kvantovej fyziky, sa zdržiava v superpozícii – je zároveň živá a mŕtva (Schrödinger to tvrdil v obrazovom zmysle - na makroskopickej úrovni jav superpozície ešte nikto nespozoroval), kým niekto otvorí box, aby uvidel jej stav... 

Teraz sa na to pozrieme z hľadiska... mačky. Vidí a cíti iba oceľové steny, preto presne nevie: vonkajší svet existuje, alebo tam nie je vôbec nič ? Pre ňu ako pre subjekt poznania celý svet je v superpozícii - zároveň existuje a neexistuje.

Sme ako táto mačka! Vidíme iba oponu, zloženú z informácií. Nevieme, čo je zvonku, a asi nikdy sa to úplne nedozvieme.

6.

Čo by zistila mačka, keby steny jej krabice (informačná opona) náhle zmizli?

Tu sú varianty. Podľa Schrödingera, svet by hneď vyšiel zo superpozície a musel by alebo existovať, alebo nie.

Keby neexistoval, zmizla by aj mačka, patriaca k realite...

Keby svet bol počítačovou simuláciou, mačka by nepocítila žiadny rozdiel, pretože aj sama by bola simulakrum. 

Keby realita existovala, mala by ju vnímať v celosti, bez výnimky, mimo informačnej opony. Ale by sa jej to nepodarilo, pretože nemá na to vhodné receptory. Tak že zase by sa pre ňu nič nezmenilo. Svet by zostal v superpozícii, a otázka, či existuje, zase by nemala jednoznačnú odpoveď.

Ešte jeden variant ponúkajú dosť početní podporovatelia koncepcie multiverza. Podľa nich, v ten moment, keď pozorovateľ uvidí stav mačky, alebo ona uvidí stav sveta, vznikne sa rozvetvenie vesmíru: v jednom odvetví mačka (svet) bude žiť ďalej, v druhom bude mačka stále mŕtva (svet zmizne). 

Keď uznáme, že jeden fakt pozorovania niečoho človekom (alebo mačkou!) môže vytvoriť celý vesmír, musíme súhlasiť, že nie je žiadna realita, nezávislá od vedomia: celý okolitý svet je len produktom nášho rozumu. No toto je v rozpore s niektorými prvkami našich skúseností.

7.

Aj keď vidíme a skúmame len informácie, to ešte neznamená, že nič iné vôbec nie je. Pre nás okolitý svet stále je aj bude v superpozícii: zároveň existovať a neexistovať. 

Prečo kvantová realita závisí od pozorovateľa? Preto že ju nevidíme celkom: hmatáme časti slona a robíme závery o celom objekte. Slepci tiež môžu tvrdiť, že tvar slona je závislý od pozorovateľa...

Máme k dispozícii len informácie, ktoré nie vždy garantujú správnu predstavu o odrazenej skutočnosti. Ak na to zabudneme, môžeme sa vážne pomýliť, hodnotiac okolitý svet. Bohužiaľ, asi najčastejšou chybou vedcov je zmiešanie objektívnej reality s vlastnými nápadmi alebo vôbec ich vzájomné nahradenie.

No realita nám niekedy preráža informačnú oponu – ale mi to nevnímame, pretože nemáme ako. Napríklad necítime ožiarenia alebo infekcie, kým nepoškodia naše zdravie. Výsledky toho už vnímame cez receptory. To dokazuje existenciu javov, bezprostredne neprístupných pre naše vedomie. 

Môžeme si byť istí: v Hirošime vybuchla nie informácia. Je to prípad, keď sa informačno-teoretické predstavy dalo použiť, aby nasmerovali prírodnú energiu na ciele, stanovené subjektom poznania (hoci ten konkrétny ciel hodnotíme ako zlý a neľudský). To znamená, že nie vždy naše predstavy nie sú súvislé s realitou. Keby to bolo tak, ľudstvo by už vymrelo.

To znamená aj to, že za závesom informácie je niečo, čo ona odradzuje – realita! Hoci stále bude v superpozícii, nás to nezastaví v jej skúmaní.

Naučili sme sa chodiť dotykom a asi celkom chápem, kam ideme. Čím viac informácií máme, tým jasnejšia je cesta. To však nemení podstatu – nič, okrem informácie, ktorá nás naraz spája s realitou aj oddeľuje od nej, nie je pre nás prístupné. 

Avšak, poznávajúc informácie, sa približujeme k realite. Hoci nikdy ju úplne nedosiahneme, postupne vytvárame stále viac a viac adekvátnejšie jej pochopenie. Je to cieľom poznania a predurčením vedy

Vasily Lipitskiy

Vasily Lipitskiy

Bloger 
  • Počet článkov:  50
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Vasily Lipitskiy, Profesor, DrSc. Učil sa na Historickej fakulte Moskovskej štátnej Lomonosovovej univerzite. Bol medzi organizátormi ruského demokratického hnutia, spolupracovníkom Michaila Gorbačova a poslancom ruského parlamentu. V Bratislave spolu s partnermi založil Paneurópsku vysokú školu, bol predsedom jej správnej rady. V súčasnosti je prezidentom Bratislavského akademického družstva. Odborník na filozofiu, sociológiu a politickú vedu Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu