Je nám to očividné: aj keď je les ľudoprázdny, tam všetko beží rovnako, ako v našej prítomnosti.
Ale sú aj idealisti, veriaci, že vedomie je primárne a hmota je sekundárna, t.j. závislá od vedomia. Zvuk v pustom lese? – samozrejme žiadny! - povedia títo. A sám les, ktorý nikto nevníma, tiež asi neexistuje...
Je aj tretia varianta. Zbehlý materialista odpovie tak: padajúci strom vždy vyvolá vibrácie vzduchu a pôdy. Zvuk je formou, v ktorej ich ľudia vnímajú. Keď niečo počujeme, zvuky znejú... iba v našich hlavách. Vzduch sa chveje, jeho vibrácie dosiahnu naše sluchové receptory, ktoré ich prerobia na elektrické impulzy. Mozog ich vyhodnotí ako zvuky a budeme vnímať symfóniu Beethovena alebo prejav premiér-ministra. No keď nikto nie je v blízkosti, zostane to len chvenie vzduchu...
Takže to, čo sa stane v pustom lese, nie je správne nazývať „zvuk“.
Je možná aj druhá podobná otázka: akú farbu má strom, ktorý spadol v ľudoprázdnom lese?
V podstate to, na čo hovoríme „farby“, sú rozdiely v odraze svetla z rôznych povrchov. Naše oči si ich všímajú vďaka špeciálnym receptorom, ktorých počet a umiestnenie nie je rovnaké pre všetkých - preto niektorí ľudí vnímajú farby inak, ako ostatní.
Taký rys má približne každý desiaty človek. Považujeme to za ochorenie - daltonizmus (farbosleposť) pomenované po Johnovi Daltonovi (1766.- 1844.), ktorý ho skúmal na svojom vlastnom príklade. Väčšina z nás vidí čínsku vlajku červenú a trávu zelenú, preto je určené že tí, ktorí to vnímajú naopak (je to najčastejší prejav daltonizmu), sa mýlia. Jediným argumentom je však to, že „správne“ vidiacich je viac (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/532400/nieco-o-vsetkom.html)...
To znamená, že farby nie sú prirodzenou vlastnosťou predmetov – sú len produktom ľudského oka a mozgu. Zase, ako aj v prípade vzdušných oscilácií, svetelné vlny padajú na vizuálne receptory, menia sa na elektrické signály, ktoré sa vysielajú do mozgu. Je to on, kto maľuje svet rôznymi farbami. Veci, ktoré nepozorujeme, nemajú žiadny kolor.
Naozaj je ľudoprázdny les úplne tiché a bezfarebné miesto, šedé a nudné? Bohu chvála, nikdy ho takým neuvidíme. Veď hneď, ako vznikne pozorovateľ, les začne šušťať a kvitnúť všetkými farbami.
Okrem toho ľudoprázdny les nie je naozaj úplne prázdny. Aj v neprítomnosti ľudí tam musia byť zvieratá, vtáky a hmyz – keby neboli, les by rýchlo zahynul. Tieto tiež vnímajú realitu. Bohužiaľ, nie vždy presne vieme ako. Ešte nikomu sa nepodarilo pozerať na svet cudzími očami alebo počúvať ušami iných bytostí.
Vedecké experimenty ukázali, že aspoň niektoré zvieratá nereagujú na farby a asi vidia okolitý svet čierno-bielym alebo v odtieňoch sivého. Zato iné rozlišujú oveľa viac rozdielov v svetelných vlnách, ako ľudia. Asi „kolorizácia“ prírody nie je výlučne našou schopnosťou.
Čo sa týka zvukov, viaceré zvieratá (aspoň cicavce) majú príslušné orgány veľmi podobné ľudským. Iné bytosti inak vnímajú vibrácie vzduchu, pôdy atď., nie cez sluchové orgány, ktoré ani nemusia mať. Pre nich to nie je „zvuk“. Tiež niektoré vibrácie percipujeme nie ako zvuk: napríklad nízkofrekvenčné oscilácie nepočujeme, no sú schopné vyvolať u nás strach a paniku.
Takže „pustý“ les je dosť bohatý životom, aby nikdy nebol tichý, šedý a nudný. Dokonca aj keď tam nie sú ľudia.