Niečo o priestore

Autor: Vasily Lipitskiy | 30.1.2021 o 18:49 | Karma článku: 2,05 | Prečítané:  774x

To, že vesmír vznikol dôsledkom Veľkého tresku, dnes vedia aj školáci. Ale naozaj je to len hypotéza.

To, že vesmír vznikol dôsledkom Veľkého tresku, dnes vedia aj školáci. Ale naozaj je to len hypotéza. Niektoré jej detaily vyzerajú podivne, a dôkazy sú čisto matematické a také komplikované, že sú pochopiteľné iba pre odborníkov.

Väčšina ľudstva môže iba veriť alebo neveriť tejto hypotéze – rovnako ako tomu, že vesmír bol stvorený Bohom za 7 dní a nocí. Preto sa hovorí, že rozdiel medzi vedou a náboženstvom nie je taký veľký, ako sa dá myslieť.          

1.

Podľa súčasnej vedy, Veľký tresk nebol niekde a v niečom. Nie je to ako nám známy výbuch v určitom mieste. Pred tým, zdanlivo, žiadny priestor neexistoval, preto nie je možné hovoriť o jeho konkrétnej bodke. Výbuch bol nikde a v ničom.

Je veľmi ťažké si predstaviť „nič“, v ktorom niečo náhle exploduje. Koniec koncov, ak tam bolo niečo, čo vybuchlo, to už nebolo „nič“! To vyzerá ako výsmech zdravému rozumu a je úplne mimo normálnej logiky.

To samo o sebe nedokazuje klam tohto konceptu. Už som písal, že, keď stretneme jav, nemajúci v našom vedomí analógie, s ktorými ho môžeme porovnávať, budeme mať problém s jeho vnímaním a poznaním (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/552201/nieco-o-poznani-ktore-je-mozne-iba-porovnavanim.html). Možno je to presne ten prípad, keď vedomie odmieta pochopiť to, čo podľa neho nemôže byť.         

2.

Pri vzniku vesmíru výbušninou asi bol samotný koncentrovaný priestor, stlačený na mizivo malom bode... ničoho. Uvoľnil sa a začal sa šíriť. Jeho energia zrodila galaxie, hviezdy a planéty, všetku hmotu vesmíru. Stačilo ju aj na všetky existujúce energetické interakcie a na prebiehajúcu expanziu vesmíru. Odkiaľ sa však vzalo toľko energie v ničom? Jasná odpoveď neexistuje.

Ideme ďalej. Rozptyl galaxie neznamená, že niekam letia. Stoja na mieste, ale vzďaľujú sa od ostatných. To priestor medzi nimi sa naďalej rozširuje alebo sa nadúva. Pritom asi nestráca svoju energiu, ale stáva sa ešte silnejším, pretože rastie. Táto „tmavá“ energia zabezpečuje rozpínanie vesmíru.

Keď priestor, naduvajúc, posúva galaxie od seba, rovnako by to malo byť aj s atómami a elementárnymi časticami. Každá z nich asi sa tiež vzďaľuje od ostatných. To znamená, že v určitom okamihu môže dôjsť k prerušeniu spojenia medzi nimi - a celý náš svet sa zmení na beztvarý mrak.

3.

Gravitácia, generovaná hmotou, naopak brzdí ten rozptyl. Jej zdrojom je najmä tzv. „tmavá“ hmota, ktorú nemôžeme ani vidieť, preto že nevyžaruje, neodráža, neabsorbuje a nezakrýva svetlo. Skúmať ju sa dá len teoreticky. Je možne, že táto hmota tiež patrí priestoru.

Avšak, keby sa hmoty a jej spôsobenej gravitácii stalo príliš veľa, vesmír by sa začal zmenšovať a nezastavil by sa, kým by sa nevrátil do stavu pred Veľkým treskom – inak povedané, mizivo malého bodu v ničom a nikde...

Niečo som náhodou zabudol povedať? Asi iba jedno – to sú tiež len hypotézy. Dôkazmi sú iba matematické výpočty, potvrdzujúce, že je to v zásade pravdepodobné. Koncept je pôsobivý, ale stále je zlé pochopiteľný, skoro neuveriteľný.

4.   

Ale čo to je teda, ten priestor? V obyčajnom živote je to len prostredie, vo vnútri (na pozadí) ktorého všetko sa deje a nachádza sa. V klasickej fyzike je charakteristikou vzájomnej odľahlosti hmotných objektov. V rôznych vedách stretneme jeho rôzne definície podľa predmetu výskumu, no vo väčšine prípadov to nie je pre nich žiadny fyzický objekt alebo samostatný jav.

Najčastejšie myslíme na priestor v súvislosti s jeho meraniami, inak povedané chápeme ho geometrický. V bežnom pohľade meraní sú tri, čas sa im často pridáva ako štvrtá dimenzia, matematici však ponúkajú aj modely, v ktorých ich je oveľa viac. No merania, bez ohľadu na to, koľko ich dáme do úvahy, sú funkciou vedomia, z čoho zase vyplýva, že priestor nie je javom alebo fyzickým objektom.

Avšak, z hľadiska moderných astrofyziky a kvantovej teórie, priestor je samostatná substancia, úplne mimoriadna kvôli jej vlastnostiam a úlohe vo vesmíre, ktorý sama zrodila, no môže aj zničiť.

5.

Tak čo z toho je správne? Možno, že aj to, aj to. Už som písal, že, podľa Aristotela, „príroda netoleruje prázdnotu“, že nikde v našom vesmíre nenájdeme „nič“ (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/528921/nieco-o-nicom.html). V priestore, ako v prostredí, kde sa všetko deje a sa nachádza, môže existovať aj jeho plniaca substancia, majúca podivné vlastnosti. Ešte nemáme pre ňu názov, preto aj o nej hovoríme „priestor“, čo pôsobí určitý zmätok.    

Táto substancia sa podozrivo podobá na iný koncept - na všemocného a všadeprítomného Boha, stvorivšieho náš svet. Boha tu chápem nie ako najvyššiu bytosť, ale ako niečo, čo vypĺňa vesmír, zaisťuje jeho vývoj, určuje jeho osud. Zase musím konštatovať, že od vedy do náboženstva je iba jeden malý krok.  

6.

Ak si myslíte, že je to príliš komplikované, musím vás rozladiť: bude to ešte horším. Niektorí fyzici tvrdia, že tzv. čierne diery v sebe skrývajú celé vesmíry, podobajúce sa na náš. A to nielen obrovské, supermasívne diery, ktoré sa obyčajne nachádzajú v strede galaxií, ale aj „malé“, skoro nenápadní medzi veľkými hviezdami. Jednu z týchto „malých“ dier s hmotnosťou mesiaca už astrofyzici objavili (https://journals.aps.org/prl/abstract/10.1103/PhysRevLett.125.181304).

Ak taký „malý“ vesmír dosiahne kritickú veľkosť, potom Einsteinova gravitačná teória umožňuje, aby vyzeral odlišné pre pozorovateľov zvnútra i zvonka: vnútorný pozorovateľ v ňom uvidí rozpínajúci sa vesmír a vonkajší - čiernu dieru (https://phys.org/news/2020-12-primordial-black-holes-dark-multiverse.htm).

7.

Z toho konceptu vyplývajú úplne šokujúce závery. Prvý: žijeme vnútri čiernej diery. Druhý: miliardy čiernych dier okolo nás (v našom vesmíre) sú tiež vesmíry – aspoň nie horšie ako ten náš. Tretí: každý z nich má svoje čierne diery, každá z ktorých je v podstate vesmír, tiež majúci svoje čierne diery – a tak asi do nekonečna. Štvrtý: náš vesmír v podobe čiernej diery sa tiež nachádza v inom vesmíre, kde sú aj iné čierne diery – a tak asi do nekonečna.

Z tejto hypotézy nie je jasné, či tu ide o nekonečné reťazce vesmírov, alebo je možné, že, napríklad, iný vesmír, v ktorom náš svet vyzerá ako čierna diera, sám o sebe môže byť... jednou z čiernych dier nášho vesmíru. Inak povedané, že systém je uzavretý. V každom prípade je to príliš pre normálne vedomie.      

Takže je teoreticky možné, že máme nie jednotný vesmír, ale Multiverzum, zložený  z nespočetného množstva svetov, ktoré, okrem toho, prenikajú medzi sebou.

8.

Čo je podľa mňa v tom koncepte dobré – že nevyžaduje záhadný Veľký tresk ako začiatok priestoru a časov. Presnejšie, treskov, a dosť veľkých, môže byť obrovské množstvo. Veď zrodenie čiernych dier podľa moderných predstav sa stáva, keď vybuchne dosť masívna hviezda. To sa však deje v rámcoch priestoru ako normálny prirodzený proces, no nie v „ničom“, „nikde“ a „nikdy“, z ktorých, neviem prečo, zdanlivo vznikla všetka existujúca hmota a energia.    

Každý z vesmírov Multiverzuma môže mať vlastný životný cyklus: jedny z nich sa rozširujú, iné sa cvrknú, no to neporušuje stabilitu celého systému, ktorý v tomto prípade vyzerá byť večný. Žiadna eschatológia (doktrína konca sveta, od starogréc. ἔσχατον — „konečný“, „poslední“) a kreacionizmus (doktrína stvorenia sveta, od lat. creatio – „stvorenie“) tu ani nie sú prítomné alebo prípustné.

Sú aj otázky, ešte nemajúce odpovedi: má Multiverzum hranice, a keď má, čo je vonku? Ako vznikol, keď vôbec vznikol, ako zanikne, keď vôbec zanikne? Sme nútení to nechať pre budúcich vedcov.        

9.    

Ako sa v tom prípade vyrovnáme s predpokladom, že to, čo vypĺňa priestor, je Boh? Keď každý z početných vesmírov má vlastný „lokálny“ priestor, Boh, odpusť mi Pán, tiež nie je jeden?

Odpoveď na túto zasadnú otázku závisí od toho, či má Multiverzum nejaký spoločný Multipriestor, alebo každý vesmír má samostatný priestor, nepreniknuteľný zvonku. Samozrejme, nikto to presne nevie. Sú však hypotézy o možnosti komunikácií medzi rôznymi vesmírmi.     

Je dosť populárna, najmä v sci-fi, verzia, že v Multiverzume paralelne existujú a sa predlžujú všetky možné rozvetvenia vesmíru: napríklad, keď dnes som sa rozhodol ísť po ulici doľava, v inom vesmíre išiel som doprava, a v treťom som vôbec nikam nechodil (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/543516/nieco-o-poznani-alebo-svet-z-hladiska-schrodingerovej-macky.html).

Relatívne nedávno, sociológovia zistili že tisícky ľudí sú si istý, že juhoafrický vodca a laureát Nobelovej ceny Nelson Mandela (1918. – 2013.) zomrel v 80. rokoch 20 st. vo väzení a presne si pamätajú správy o jeho smrti. Pritom Mandela bol živý ešte 30 rokov. Sú známe aj iné podobné prípady. Nazývajú ich „falošná pamäť“ alebo „efekt Mandely“ (https://program2.blog.pravda.sk/2019/11/16/historia-co-to-znamena/).

Americká vedkyňa Fiona Broome (https://fionabroome.com/) dala tomuto fenoménu zaujímavé vysvetlenie. Podľa nej, je to prienik informácie z paralelného vesmíru, kde Mandela naozaj zomrel o 30 rokov skôr. Pritom sa Broome odvoláva na kvantové  mechanizmy, ktoré to údajne umožňujú (https://bigthink.com/paul-ratner/how-the-mandela-effect-phenomenon-explains-the-existence-of-alternate-realities). Skoro som zabudol objasniť: identifikuje sa ako odborníčka na paranormálne javy.

Zase je to len hypotéza, ako aj celá predstava o Multiverzume. No na jej základe si môžeme dovoliť predpoklad, že jednotlivé vesmíry sú navzájom preniknuteľné a asi existujú v spoločnom Multipriestore, čo ponecháva možným aj monoteizmus. Hrozba nového pohanstva nie je už taká veľká.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Výzvy realitného trhu

Roky chátrali. Slovenské skvosty čaká druhá šanca za stámilióny

Mnohé zničené budovy môžu dostať druhú šancu.

Píše Eugen Gindl - Fórum

Hnedá internacionála pripomína komunistov aj islamistov

Nacisti, rasisti a fašisti objavili magický obsah pojmu solidarita.


Už ste čítali?