Niečo o človeku a tiež o „zlatom veku“, ktorý je stále v nedohľadne

Autor: Vasily Lipitskiy | 25.2.2021 o 19:58 | Karma článku: 2,32 | Prečítané:  882x

Sen o „zlatom veku“ už tisícky rokov inšpiruje ľudstvo. Ale na to, aby sa uskutočnil, chýbajú... ľudia, majúci vysoké morálne vlastnosti. Je šanca, že nove generácie budú dokonalejšie, ako ich predchodcovia?           

1.

Morálka je v povahe vecí“ („La morale est dans la nature de choses“). Údajne to povedal francúzsky minister financií Jacques Necker (1732.-1804.).

Toto tvrdenie je známe zo slov jeho dcéry, slávnej spisovateľky Madame de Staël (Anne-Louise Germaine de Staël-Holstein, narodená Necker; 1766.-1817.). Nemôžeme vylúčiť, že to je jej vlastná myšlienka. Pre nás je jej postoj však zaujímavejší, ako nápad neúspešného finančníka neslávne známeho Louis 16.

Súčasníci nenechali túto maximu mimo pozornosti. Alexander Puškin (1799.-1837.) ju prevzal ako epigraf pre jednu z kapitol jeho najslávnejšieho diela „Eugen Onegin“  (https://zlatyfond.sme.sk/dielo/5115/Puskin_Eugen-Onegin/4).

Asi z toho vychádzal aj Rudyard Kipling (1865.-1936.), ktorého hrdina - Mauglí, vychovávaný vlkmi - sa ukázal byť ľudskejší, ako obyvatelia ľudskej komunity. Bohužiaľ život nám ponúka oveľa viac iných prípadov, keď sa ľudia aj bez účasti vlkov stávajú skutočnými šelmami.

Keby morálka bola naozaj „v povahe vecí“, ľudia, aspoň ich drvivá väčšina, by už od narodenia odmietali všetko, čo je zle. Niekedy hovoríme o nejakom asociálovi: „vychovávala ho ulica“. Ale prečo vlastne „ulica“ častejšie vychováva zločincov a darebákov? Keby Necker mal pravdu, bolo by to naopak.

Okrem toho, morálka nezostáva vždy rovnaká - mení sa s vývojom spoločnosti. Napríklad, v stredoveku právo silných robiť všetko, čo ich napadne, voči slabým, nebolo ani diskutované ani odsúdené. Tak ako morálka môže byť prirodzenou? Ale počkajme, ešte dôjdeme do odpovedi na túto otázku.

2.

Niektorí antickí autori pochopili že, aby sa spoločnosť stala dokonalou, je nutné aby ľudia boli ideálni. Prvým o tom povedal Hésiodos (Ησίοδος, VIII—VII st. pred. Kr.). V známom diele „Práce a dni“ („Eργα καὶ Ἡμέραι“) ukázal ako vzor na „zlatú generáciu ľudstva“ („χρύσεον γένος ἀνθρώπων), ktorá, podľa neho, existovala hlboko v minulosti. Odkedy zmizla, stav spoločnosti sa podľa neho len zhoršoval...

Ovídius (Publius Ovidius Naso, 43. pred Kr. – 17. po Kr.) v slávnych „Premenách“ („Metamorphoses“) dal prednosť nie ľuďom, ale spoločnosti, v ktorej títo žili. Rozvinul myšlienku o „zlatom veku“, v ktorom všetci boli šťastný. Tu môžeme vidieť začiatok diskusie, ktorá trvá dodnes: dokonalá spoločnosť vytvára ideálneho človeka, alebo to ideálni ľudia vytvárajú dokonalú spoločnosť? To trochu pripomína známu otázku: kto sa objavil ako prvý - vajíčko alebo sliepka?

Idea „zlatého veku“ bola populárna aj v stredoveku a stala sa základnou pre Renesanciu. Starovekí autori ho však hľadali niekde v hmle času, ale neskoršie ich dedičia považovali za neho... práve antickú dobu, hoci jej súčasníci by s tým nikdy nesúhlasili.

Postupne mudrci bývalých dní prišli na to, že „zlatá generácia“ sa môže objaviť aj v budúcnosti, keď všetci budú správne vychovaní a vzdelaní. Inak povedané, vznikne len po návrate „zlatého veku“. V modernom jazyku to znamená – pod vplyvom sociálnych faktorov.   

3.

Od staroveku po dnešok chcú rôzne komunity vylepšiť svojich členov. Kresťanská cirkev sa storočia snaží vštepiť ľuďom aspoň základné morálne normy, sformulované v Desatore (Ex. 20, 2-17). Úspech je iba relatívny. Až doteraz je dodržiavanie týchto jednoduchých predpisov problematické pre viacerých ľudí.   

Komunisti tiež považovali „formovanie nového človeka“ ako jednu z hlavných podmienok pre vytvorenie ideálnej spoločnosti, ktorú menovali „komunizmus“. Je trochu kuriózne, že to nazvali pojmom latinského pôvodu („Homo novus„nový človek“), ktorý v časoch starovekého Ríma mal význam jemného pohŕdania - znamenal, že táto osoba nie je vznešene narodená a nepatrí do aristokracie (Christopher Francese. Ancient Rome in So Many Words.  2007.).

Ale v niečom aj predlžili kresťanskú tradíciu. V roku 1961. sa v ZSSR chystal nasledujúci (tretí) program KSSZ. Niekoho z jej vyšších činiteľov napadlo ho doplniť o „morálny kódex budovateľa komunizmu“ – to mal byť krátky zoznam pravidiel správania sa v „socialistickej“ spoločnosti.

Túto úlohu dostal speechwriter, ktorého som neskoršie dobre poznal osobne. Raz ten so smiechom povedal, ako zobral Desatoro, prerozprával ho vo vtedajšom „Newspeaku“ (podľa „1984“ G. Orwella), na ktorý boli zvyknutí jeho stranícki kamaráti, a zaradil ho do programu. Tak sa desať Božích prikázaní stali poučením aj pre sovietskych komunistov. No to im nie veľmi pomohlo – radikálne zmeniť ľudskú povahu sa aj im nepodarilo.  

4.

V dnešnej dobe takmer nikto nespochybňuje význam sociálnych faktorov pre formovanie ľudských vlastností. Vidíme aj iné - tieto faktory sú vplyvné iba do istej miery. Ľudia, ktorí vyrastali v rovnakých sociálnych podmienkach, sa môžu za podobných okolností správať úplne rozlične. Dobrá výchova a vzdelávanie nie sú zárukou morálnych kvalít človeka. Existuje ešte niečo, rozhodujúce, čo z vonkajších vplyvov každá osobnosť internalizuje a čo odmieta.

To je dedičnosť - vlastností, zabudované do každého z nás našimi predkami. Určujú predispozíciu človeka k rôznym druhom činností a formám správania a slúžia tiež ako filter, cez ktorý vníma vplyvy zvonka. Toto nie je osud, vpísaný raz a navždy, ale je to dosť silný faktor, v určitej miere ovplyvňujúci všetky naše charakteristiky, najmä morálne. Ako vidíme, maxima Neckera nadobudla nový význam, o ktorom jej autor ani len neuvažoval.

Ľudia už zo staroveku vedeli, že pôvod osoby pôsobí na jej vlastnosti, a skúšali použiť túto okolnosť pre ich zlepšenie. Najčastejšie sa to prejavovalo v pokusoch využiť v ľudskej spoločnosti metódy selekcie a hybridizácie, ktoré sa zvyčajne uplatňujú na domáce a hospodárske zvieratá.    

Francis Galton (1822.-1911.), bratanec Charlesa Darwina (1809.-1882.), ho inspirovavšieho do vedeckej činnosti, dal tomu smeru názov „eugenika“ (εὐγενής – „ušľachtilý“). Jej ciele - podpora reprodukcie ľudí s vlastnosťami, ktoré sa považujú za cenné pre spoločnosť (vysoká inteligencia, dobrý fyzický vývoj a absencia dedičných chorôb – tzv. pozitívna eugenika), a obmedzenie (až zastavenie) reprodukcie osôb s dedičnými chybami (tzv. negatívna eugenika).

5.

Eugenické teórie sa rozšírili v rôznych krajinách po zverejnení výsledkov štúdie mnohých generácií niekoľkých amerických rodov, pochádzajúcich z asociálnych predkov, v ktorých sa asociálnosť prenášala z generácie na generáciu.

Najznámejším príkladom takýchto štúdií bol výskum rodiny Jukesovcov. Potomkovia určitého tuláka s prezývkou „Jukes“ v roku 1877. počítali sedem generácií s celkovým počtom asi 1 200 ľudí, z ktorých 300 zomrelo v detstve; 310 bolo profesionálnych žobrákov, ktorí strávili v útulkoch spolu 2 300 rokov; 440 ostalo postihnutých z vlastnej viny; viac ako polovica žien v rodine sa zapojila do prostitúcie; 130 bolo odsúdených za rôzne trestné činy; iba 20 ľudí v rodine ovládalo akékoľvek povolanie, pritom 10 z nich to urobilo vo väzení.

Štátne výdavky na túto rodinu dosiahli viac ako 1 250 000 dolárov (v terajších cenách - skoro 40 mil. USD). Ten výskum bol opakovaný neskoršie, keď Jukesovci mali už 9 generácií a až 2820 potomkov. Ich sociálne postavenie sa nezlepšilo, náklady štátu na nich k roku 1915. dosiahli 2,5 mil. vtedajších USD (skoro 65 mil. podľa dnešného kurzu) (Stoddard L. The Revolt Against Civilization. 1922.).

Takéto údaje hlboko zapôsobili na súčasníkov a priviedli ich k tomu, že v niekoľkých krajinách bola eugenika zavedená na štátnej úrovni a využívaná na „zlepšenie ľudských vlastností“. Ale toto zlepšenie úrady chápali jednostranne – snažili sa obmedziť plodnosť asociálov, pritom najčastejšie chirurgickými zákrokmi. Inak povedané, praktizovali iba negatívnu eugeniku (uskutočniť pozitívnu je oveľa komplikovanejšie). Značná časť verejnosti tým samozrejme nebola nadšená.

Eugenika bola definitívne skompromitovaná, keď nemeckí fašisti doviedli jej zavedenie do logického konca a začali jednoducho zabíjať tých, ktorí, podľa ich názoru, kazili ľudskú rasu. Teraz je takmer neslušné na ňu ani spomínať.

6.

Avšak metódy eugeniky po tichučký žijú a využívajú sa v praxe. Niektoré štáty odporúčajú (hoci nenútia) občanov, ktorí sa vydávajú alebo ženia, aby sa nechali otestovať na dedičné choroby - a až potom zvážili riziko manželstva. Tzv. spermobanky, ktoré sa používajú na umelé počatie, odoberajú materiál len od mužov nielen zdravých, ale aj intelektuálne a fyzicky vyvinutých a navyše úspešných. Môžeme predpokladať, že, veľmi pomaly a postupne, tieto opatrenia prinesú viditeľne výsledky.    

Po 2 svetovej vojne sa rýchlo rozvíjala genetika, odhalivšia podstatu mechanizmov dedičnosti. Zistila spojenie niektorých charakteristík správania živých organizmov s konkrétnymi génmi a ich kombináciami. Genetické výskumy ukázali na možnosť ako zásadným spôsobom ovplyvňovať osobnostné charakteristiky prostredníctvom cielených zmien v hlbokých biologických štruktúrach. Niektorí vedci už vyhlásili tzv. genetické inžinierstvo za spôsob vylepšenia ľudskej rasy.

Ale na tom sa pokrok zastavil. Vlády takmer všetkých rozvinutých krajín, vystrašene s ťažkými skúsenosťami s negatívnou eugenikou a pod tlakom cirkví a humanitárnych organizácií, zakázali genetické experimenty na ľuďoch. Samotní vedci tiež nie sú si istí, kam by prišli, keby pokračovali týmto smerom.

Napríklad: keby sa podarilo zbaviť ľudí od génov, určujúcich agresivitu, asi by viac nebolo vojen, vrážd a ďalších činov násilia. Ale nie je jasné, či by teda bola možná akákoľvek konkurencia, či by nezmizla u ľudí snaha, aby sa stali aspoň v niečom lepší a úspešnejší od ostatných, či by nezmizol aj šport, či by sa nezastavil progres? Nikto nevie odpovede na tieto otázky.

Je zaujímavé, že aj široká verejnosť má seriózne obavy ohľadom možných dôsledkov z pokusov o vývoj dokonalejších ľudí. To sa dá vidieť na príkladoch sci-fi a okolovedeckej literatúry, v ktorej sú s tým najčastejšie spojené katastrofické scenáre.     

Je však pochybné, že štátne zákazy aj verejná mienka nadlho zabrzdia pokrok vedy. Niekto, koho vedie sen o „zlatom veku“, sa ho skôr či neskôr pokúsi priblížiť – nevieme však, či to bude pre šťastie, alebo na nešťastie ľudstva.           

7.

Ale môže sa stať, že príroda ani nepotrebuje účasť ľudí v tomto procese. Takto už bolo aspoň raz. Približne pred miliónom rokov sa v Afrike jedna skupina Hominid začala rozvíjať inak, ako ostatní: viac rozmýšľali, vyrábali efektívnejšie nástroje, rodili talentovanejšie deti.

Presne nevieme, prečo sa to tak stalo. Existuje hypotéza, že príčinou bola séria mutácií, spôsobených žiarením z uránových ložísk, ktoré v dôsledku geologických procesov stúpli bližšie k zemskému povrchu. Sú aj iné predpoklady, ale je vo všetkých prípadoch jasné, že tu ide o čisto prirodzené javy, dôsledkom ktorých je terajšie ľudstvo a civilizácia.  

Na konci 20. st. jednotliví autori upozornili na to, že dnes sa rodí čoraz viac detí, majúcich nadštandardné vlastnosti, ako: nadpriemerné vysoké intelektuálne schopnosti, tvorivý potenciál, vyvinutá intuícia, sebaúcta, citlivosť atď. Nazvali ich "detí indigo" (Tober J. & Carroll L. A. „The Indigo Children: The New Kids Have Arrived“. 1999.). Niektorí ich považujú za novu ľudskú rasu.   

Samozrejmé, väčšina odborníkov odmieta vznik takej rasy. Navyše veria, že to je o chorobe, rozšírenej v rozvinutých krajinách – tzv. „syndróm deficitu pozornosti s hyperaktivitou“ („Attention deficit hyperactivity syndrome“ – ADHS). Podľa nich "detí indigo" sú vymyslené rodičmi, ktorí nechcú uznať, že ich deti sú choré na  ADHS. Napokon iní experti vôbec nepovažujú ADHS za chorobu.   

Bez toho, aby som sa dotkol medicínskej stránky problému, si dovolím predpokladať, že ak by sa skutočne pred našimi očami objavila mutácia, v dôsledku ktorej by sa  rodilo dosť nadaných potomkov, súčasníci by čo najskôr vnímali taký jav ako anomáliu alebo chorobu. Potrebujeme čas, aby sme pochopili jeho pravý význam.

Naozaj len myšlienka o existencii „deti indigo“ vyvolala početné predpovede sociálnych konfliktov medzi nimi a „obyčajnými“ ľuďmi (nemám na mysli OľANO))). Je alarmujúce, že medzi charakteristickými vlastnosťami takýchto detí odborníci neustále zdôrazňujú individualizmus až asociálnosť. To sa silno líši s predstavou o novej generácii, schopnej vytvoriť humanistickejšiu a dokonalejšiu spoločnosť.  

Od „zlatej generácie“ očakávame viac ľudskosti, súcitu a dobrodružstva. No kto povedal, že to má byť presne tak? Progres sám o sebe nezaručuje morálny pokrok ľudstva, a môže aj zhoršovať kvalitu medziľudských vzťahov...

„Zlatý vek“ je stále v nedohľadne. Ale musíme si pamätať, že morálka je produktom sociuma a mení sa spolu s nim. To, čo pre nás je úplne zlé, pre našich potomkov sa môže stať normou. To, čo bolo včera absolútne neprijateľné, sa dnes môže stať prípustným a zajtra – vzorom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Výzvy realitného trhu

Roky chátrali. Slovenské skvosty čaká druhá šanca za stámilióny

Mnohé zničené budovy môžu dostať druhú šancu.

Cirkev znova skúša blahorečiť biskupa Vojtaššáka, ktorý sa angažoval za Slovenského štátu

Proces blahorečenia v roku 2003 pozastavil Vatikán, nedávno ho cirkev obnovila.


Už ste čítali?